—
Som priaznivec súkromného vlastníctva. Verím v silu individuálnej zodpovednosti, v sebarealizáciu slobodných ľudí. Opakovaná (zlá) skúsenosť so štátnym či verejným vlastníctvom ma v tomto presvedčení utvrdzuje.
Na 20 rokov odštátňovania slovenského zdravotníctva sa však pozerám aj kritickými očami.
V polovici deväťdesiatych rokov predstavovalo odštátnenie ambulancií pre lekárov obrovskú výzvu. Museli sa stať podnikateľmi. Okrem medicíny sa museli začať zaoberať činnosťami, na ktoré im chýbala kvalifikácia, a prirodzene robili pritom začiatočnícke chyby.
Rovnako nepripravený na nové výzvy bol aj regulátor – ministerstvo zdravotníctva a ďalšie orgány štátnej správy.
Odštátneniu predchádzal rozpad okresných ústavov národného zdravia. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti získali právnu subjektivitu, a tým sa odštartovala atomizácia zdravotnej starostlivosti. Privatizáciou sa postupne popretŕhali aj neformálne väzby, ktoré v regiónoch zabezpečovali plynulosť a koordináciu starostlivosti.
Orchester zdravotníckych zariadení prestal byť zladený. Jednotliví hráči sledovali vlastné „noty“, vlastný záujem. V konečnom dôsledku by mala zasiahnuť neviditeľná ruka trhu – lenže zdravotníctvo nie je ani zďaleka trhovou službou, ale nadmieru regulovanou. Vývoj u poskytovateľov preto reagoval v prvom rade na pravidlá nastavené regulátorom.
Predovšetkým centrálne stanovené platobné mechanizmy deformovali prostredie. Niektoré disciplíny sa stali lukratívne, iné nie. Sieť sa rozšírila o tisícky nových ambulancií, ktoré vzápätí dokazovali svoju opodstatnenosť. Platba za výkon podporovala – a dodnes podporuje – výkony na úkor výsledkov. Narušil sa tok informácií a zdravotnej dokumentácie.
Zhoršený manažment pacienta sa prejavil v horších výsledkoch nášho zdravotného systému. Napriek veľkému objemu zdrojov, ktoré doňho nalievame, nedosahujeme zodpovedajúce zdravotné výsledky, ani spokojnosť jeho účastníkov (lekárov, sestier, pacientov).
Tieto negatíva sa však dajú riešiť. Nie, nemám na mysli návrat do minulosti a zoštátnenie súkromných ambulancií do integrovaných centier. Odmeňovať lekárov môžeme aj za dosiahnutý výsledok, nielen za výkon samotný. Hoci štátny eHealth zrejme tak skoro nebude, riešenia elektronizácie zo súkromného sektora už prinášajú funkčné nástroje na efektívnu komunikáciu medzi zdravotníkmi a koordináciu starostlivosti.
A tiež nezabudnime na pozitíva: súkromní lekári podnikajú na vlastnú zodpovednosť, znášajú osobné reputačné riziko. Konkurencia súkromných poskytovateľov vytvorila priestor pre vznik špičkových zdravotníckych zariadení. Súkromné zdravotníctvo netvorí dlhy a nezaťažuje verejné financie.
20 rokov prinieslo rôzne skúsenosti. Dobré i zlé. Rozhodnutie spred dvadsiatich rokov bolo správne, ak dokážeme dobré skúsenosti rozvíjať a zo zlých sa poučiť.
článok bol napísaný pre Zdravotnícke noviny