—
Odvodový bonus v kontexte reformy verejného zdravotného poistenia
Komentár Petra Pažitného k návrhu odvodového bonusu od Richarda Sulíka
Súčasný model verejného zdravotného poistenia, založený na odvodoch nie je finančne udržateľný. Podľa MF SR[1] budú príjmy zdravotného poistenia od ekonomicky aktívneho obyvateľstva z dlhodobého hľadiska (medzi rokmi 2014 až 2060) klesať z 3,7% na 3,6% HDP. Ostatné príjmy (platba štátu za ekonomicky neaktívnych poistencov a priame platby obyvateľstva) budú konštanté na úrovni 2,7% HDP.
Celkovo sa tak príjmy pre zdravotníctvo budú pohybovať od 6,4 % HDP k 6,3 % HDP. Na druhej strane výdavky budú rásť zo 6,4% na 9,2% HDP. Nožnice medzi príjmami a výdavkami sa tak výrazne otvoria (Tabuľka 1).
Tabuľka 1: Vplyv demografických zmien na príjmy a výdavky verejnej správy (% HDP) – základný scenár 2014
|
2014 |
2015 |
2016 |
2017 |
2020 |
2030 |
2040 |
2050 |
2060 |
|
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| A. Príjmy pre zdravotníctvo |
6,4 |
6,4 |
6,4 |
6,3 |
6,3 |
6,3 |
6,3 |
6,3 |
6,3 |
| – zdravotné poistenie |
3,7 |
3,7 |
3,7 |
3,6 |
3,6 |
3,6 |
3,6 |
3,6 |
3,6 |
| – ostatné príjmy |
2,7 |
2,7 |
2,7 |
2,7 |
2,7 |
2,7 |
2,7 |
2,7 |
2,7 |
| B. Výdavky na zdravotnú starostlivosť |
6,4 |
6,5 |
6,5 |
6,6 |
6,8 |
7,5 |
8,2 |
8,9 |
9,2 |
Zdroj: MF SR, EK
Podľa Karola Morvaya existujú dva limitujúce faktory, prečo odvody nedokážu zabezpečiť finančnú udržateľnosť zdravotníctva[2]:
- Nízka mzdová kvóta (iba 38 %). Slovensko s mzdovou kvótou okolo 0,38 má výrazne nižší podiel miezd na HDP ako iné vyspelé ekonomiky. Hodnoty mzdovej kvóty sa pre väčšinu krajín umiestňujú v intervale 0,42 až 0,59; čo znamená, že 42 % až 59 % vytvorenej hrubej pridanej hodnoty predstavujú odmeny zamestnancov. Systém zdravotného poistenia bol (a aj je) pritom závislý hlavne od objemu miezd.
- Vysoký prah rastu zamestnanosti (až 4,2 % HDP). Ide o kritickú hodnotu rastu reálnej hrubej pridanej hodnoty, nad ktorou sa zvyšuje zamestnanosť. Pre rast zamestnanosti v SR sa v priemere musel dosahovať rast reálnej hrubej pridanej hodnoty až na úrovni 4,2 %, kým pre iné krajiny bol postačujúci rast aj na úrovni 0,9 % (Nemecko), či 1,2 % (Rakúsko).
V tomto makroekonomickom kontexte teda odvodový bonus nepredstavuje riešenie problému finančnej udržateľnosti zdravotníctva a rozhodne ho nemôžeme vnímať ako nástroj, ktorý zásadne rieši príjmovú stránku financovania zdravotníctva. Tým môže byť podľa Mária Pourovej napríklad zavedenia nominálneho poistného, podobne ako v Holandsku.[3] Na rozdiel od odvodov, nominálne poistné nie je závislé na objeme miezd v ekonomike, ani na vývoji zamestnanosti a nie je závislé ani od politického rozhodnutia ohľadom výšky platby za poistencov štátu.
Odvodový bonus však vnímam ako nástroj nastolenia väčšej spravodlivosti v nastavení súčasných odvodov. Podporujem preto tieto princípy odvodového bonusu:
1. Odvody za zamestnanca platí iba zamestnanec z celkovej ceny práce
2. Zjednotenie vymeriavacích základov pre dane, zdravotné a sociálne poistenie
3. Zjednotenie horných stropov odvodov pre sociálne a zdravotné poistenie
4. Zavedenie ročného zúčtovania v sociálnom poistení po vzore zdravotného poistenia
[1] MF SR: Návrh rozpočtu verejnej správy 2015 – 2017, príloha 5 (Implicitné záväzky), str. 4
[2] Morvay K.: Makroekonomické determinanty tvorby zdrojov v zdravotníctve, in: Pažitný a kol.: Modernizácia slovenských nemocníc, Základné rámce zdravotnej politiky 2014 – 2016, str. 18 – 20
[3] Pourová, M a Pažitný,P :Nominálne poistné, HPI, 2011
Štvrťročník o liekovej politike
Sprievodca pôrodnicami
