100 dní v ekonomickej politike

Minister financií Ján Počiatek mal čiastočne pravdu, keď pri komentovaní vládou schváleného štátneho rozpočtu vyhlásil, že „fóbia sa nenaplnila“. V našich komentároch na stránkach IB sme takisto tvrdili, že katastrofický scenár v blízkej budúcnosti nenastane, hoci obrat v hospodárskej politike vnímame s dávkou nedôvery. Ekonomika si už aspoň sčasti vybudovala svoju imunitu voči politickým manévrom. Hlavné vývojové tendencie v ekonomickom raste alebo vývoji zamestnanosti nie sú funkciou momentálnych politických rozhodnutí, sú skôr na dlhšiu dobu preddeterminované. Vláda by musela urobiť veľmi necitlivé rezy v ekonomike, aby vyvolala zmenu vývojovej tendencie. K tomu naozaj nedošlo. Vláda nepristúpila k radikálnym krokom, ktoré by znamenali priame ohrozenie makroekonomickej stability či ekonomického rastu. To však neznamená, že by postupná erózia niektorých ekonomických princípov, ktorej sme svedkami, nemohla v strednodobom horizonte narobiť príliš drahé deformácie.

Prvky „neohrabanosti“ v hospodárskej politike…

Pod „neohrabanosťou“ hospodárskej politiky (nie osôb) tu chápeme jav, keď sa politici hýbu v ekonomickom svete nedostatočne citlivo a nedostatočným rešpektom. Objavujú sa u nich znaky mocenského konania; podceňujú platnosť ekonomických princípov; vyvolávajú zneistenie. Často si dávajú zbytočne predimenzované ciele alebo ciele bez pák na ich dosiahnutie. Pritom cit pre ekonomický organizmus patrí k základnej výbave šikovného umelca – tvorcu hospodárskej politiky. Subjekty v hospodárstve by si mali čo najmenej uvedomovať, že ich niekto reguluje, stavia im mantinely, alebo že im niekto prerozdeľuje ich príjmy. Hospodárska politika robená s politickým dupaním prináša demotiváciu aj vtedy, keď reálne opatrenia nakoniec nie sú alebo aspoň nechcú byť tvrdé. Prítomnosť prvkov vyššie definovanej “neohrabanosti“ je pravdepodobne rozhodujúcou črtou hospodárskej politiky v prvých 100 dňoch vládnutia súčasnej vlády.

…prinášajú zneistenie a chaos v očakávaniach.

Konkrétne prejavy takejto politiky za prvých 100 dní vlády možno zhrnúť do nasledovných blokov:

1) Dávanie značného priestoru pre tvorbu negatívnych očakávaní, pre neistoty a špekulácie o budúcom vývoji.

Tento priestor je vytváraný protirečivými deklaráciami, ale aj vyhýbavými reakciami nerozhodne pôsobiacich rezortných ministrov (ktorí akoby príliš silno záviseli od politických stanovísk straníckeho vedenia). Necitlivo realizovaná hospodárska politika vedie veľmi ľahko k negatívnym očakávaniam, niekedy aj zbytočným alebo prehnaným. Zaujímavým príkladom (žiaľ iba jedným z mnohých) je spochybnenie úspešnosti v plnení inflačného maastrichtského kritéria samotným predsedom vlády. Stalo sa to práve v čase, keď sú kroky vlády ohľadne prijímania eura pod drobnohľadom a inak sa vláda už dlhšie snaží dokázať svoju snahu o včasné zavedenie eura. Práve inflačné očakávania sa veľmi ľahko „samozrealizujú“. Navyše premiérove slová vyvolávajú dva druhy zneistení: (1) Medzi ekonomickými analytikmi sa už dlhšie očakávalo, že vláda začne pochybovať o splniteľnosti alebo zmysluplnosti maastrichtských kritérií. Ak by sa vláde podarilo vyvolať očakávanie, že kvôli vysokej inflácii Slovensko v roku 2009 nemôže prijať euro, potom by zrejme podľa časti politickej elity nemalo význam ani plniť kritérium pre deficit verejných financií. Vyvolalo by to tlaky proti fiškálnej disciplíne. (2) Vzniká podozrenie, že sa politici budú snažiť za vinníka prípadného neúspechu pri prijímaní eura v plánovanom termíne neprávom označiť NBS (ktorá „neudržala infláciu“). Asi by aspoň časti politickej elity vyhovoval scenár, pri ktorom by „niekto iný“ prekazil proces prijímania eura. Vláda by sa naďalej mohla štylizovať do pozície, že ona prijatie eura v pôvodnom termíne chcela. Pritom „pochybenie niekoho iného“ by zároveň otvorilo priestor vláde na realizáciu svojich kontroverzných zámerov. Možno to označiť za číre špekulácie, ale sú to špekulácie vyprovokované nevhodným výrokom predsedu vlády v nevhodnom okamihu. Vrcholný politik musí v každej chvíli počítať s tým, že hociktorý jeho výrok znamená vplyv na očakávania ekonomických aktérov.

2) Vyhrocovanie konfliktu s dominantnými podnikmi.

Vláda sa od svojho nástupu dostala do konfliktnej situácie s podnikmi v sieťových odvetviach, ktoré majú dominantné postavenie na trhu. Predseda vlády Robert Fico obvinil zahraničných vlastníkov monopolov, že chcú viesť „vojnu proti vláde“ a deklaroval pripravenosť vlády ísť aj do ostrých súbojov: Vyhlásil, že odmieta byť predsedom vlády, “s ktorou budú zametať monopoly a predovšetkým cudzie firmy“.“ V atmosfére napätia medzi vládou a monopolmi v energetike hrozí prijatie krokov, ktoré by deformovali ekonomické prostredie. Preto by vláda mala pamätať na niekoľko princípov:

• Predseda vlády a vláda by sa nemali stavať do pozície pomstiteľa. Regulácia má svoje zjavné nedostatky, tie treba korigovať zlepšovaním regulačného rámca a treba sa vyhýbať represívnemu pôsobeniu. Vláda sľubovala voličom priaznivejšie ceny energií, tie však nemá získavať vyhrážkami.

• Selektívna daň na dominantné podniky, ktorú vláda spomína, je značne neštandardný nástroj. Vláda by skôr mala koncentrovať sily na tvorbu konkurenčného prostredia diverzifikáciou energetických zdrojov. Regulácia monopolov totiž nikdy nebude dokonalá.

• Selektívna daň neznamená automaticky lacnejšiu energiu.

• Vláde nič nebráni, aby príjmy zo spoluvlastníctva energetických monopolov používala na zmiernenie dopadu rastu cien energií na sociálne slabé rodiny.

• Vláda by sa nemala uchýliť k deformovaniu cien. Ak ceny energií nebudú odrážať ich vzácnosť, zdeformuje sa tým štruktúra ekonomiky. S tým už slovenská ekonomika svoje negatívne skúsenosti má.

3) Vyvolávanie obáv u vyššej strednej triedy z nepriateľského postoja vlády voči nej.

Zmena dane z príjmov zasiahla hlavne vyššiu strednú triedu. Tá má obavy aj z toho, že v prípade problémov s verejnými financiami môže byť zaťažená ešte viac- bolo by to v súlade s rétorikou predstaviteľov strany Smer. Ak rezort financií plánuje získať v budúcom roku dodatočné príjmy zo zmeny dane z príjmov vo výške 1,239 mld. Sk, možno položiť otázku, komu skomplikovanie daňového systému pomôže. Ide z pohľadu verejných financií o nezaujímavú zmenu, ktorá je spojená so znehodnotením princípu jednoduchosti a prehľadnosti zdanenia, s poškodením neziskových organizácií či represiou voči vyššej strednej triede. Jej význam je skôr politický: vláda bude môcť deklarovať splnenie svojho sľubu, podľa ktorého má zvýšiť daňové zaťaženie osôb s nadštandardnými príjmami. Ide o vynútenú zmenu ekonomických vzťahov kvôli momentálnemu politickému efektu.

4) Štylizovanie sa do postavenia „advokáta chudoby“.

Ide o archaické chápanie ľavicovej politiky.

Mocenské prístupy, vyvolávanie obáv či represívne pôsobenie nie sú nástrojom modernej hospodárskej politiky. A to ani ľavicovej.

Znalostná ekonomika sa zredukuje na prázdne heslo?

Hoci je Programové vyhlásenie priam zaťažkané poznatkovou ekonomikou či vedomostnou spoločnosťou, váha tejto agendy nenápadne klesá. Odrazilo sa to v procese preformulovania priorít Národného strategického referenčného rámca (NSRR) aj vo vládou schválenom návrhu štátneho rozpočtu (ktorý je inak z hľadiska finančných rizík celkom prijateľný). Zníženie prostriedkov pre operačný program „Výskum a vývoj“ a zrušenie operačného programu „Infraštruktúra vzdelávania“ je vážnym zásahom do štruktúry priorít NSRR. Namiesto toho sa posilňujú výdavky na zlepšovanie dopravnej infraštruktúry alebo životného prostredia. V štátnom rozpočte zase vyhrali poľnohospodári. Agenda poznatkovej ekonomiky je jedným z potenciálnych jednotiacich prvkov naprieč celým politický spektrom. Hrozí však jej zredukovanie na bezobsažné heslo.

Vráťme sa k jednej z rozhodujúcich téz hospodárskej politiky vlády: Má ísť o rovnomernejšie rozdelenie efektov hospodárskeho rastu. V podstate je to legitímny cieľ, s ktorým väčšina politických zoskupení (vrátane tzv. pravicových) nemá problém. Možno diskutovať o tom, do akej miery ho treba pretláčať, ale je to legitímny cieľ. Vláda však vyberá „neohrabané“ metódy na jeho docielenie. Mala by si uvedomiť, že aj vrcholní politici musia občas pokorne prijať fungovanie ekonomických princípov. Predovšetkým, silný ekonomický rast je obyčajne nerovnomerný. Nerovnomerne postihuje odvetvia aj regióny. To nie je nedostatok, to je normálne. Vláda musí pri realizácii svojho cieľa citlivo presmerovať časť zdrojov pre subjekty, ktoré nemajú z tohto rastu prospech, resp. môže napomôcť difúzii efektov rastu do širších vrstiev spoločnosti. Ale nie s politickým dupaním, ktoré môže zneistiť aj tých, ktorí ten ekonomický rast ťahajú. Vláda bude musieť naďalej hľadať kompromis medzi balvanom svojich sľubov a potrebou zdravého rastu ekonomiky. Tento kompromis sa zatiaľ dosť jasne nečrtá.