Koniec transformácie

Premena štátnych nemocníc na akciové spoločnosti patrila medzi to zásadné zo Zajacovej reformy zdravotníctva. Zmena právnej formy mala sprehľadniť účtovníctvo nemocníc a zvýšiť ich zodpovednosť za vlastné hospodárenie. Zákon garantoval, že v týchto nemocniciach si štát ponechá väčšinový podiel, ale zároveň umožňoval vláde povoliť vstup investorov (a investície veru nemocnice potrebujú ako soľ). O tom, že transformácia nemocníc pokračovať nebude, sa hovorí už dávno – teraz je to však čierne na bielom a napriek všetkému je to tak trochu prekvapením. Ministerstvo zdravotníctva navrhuje zákonom zastaviť transformáciu nemocníc.

Dzurindova chyba

Transformácia je náročný proces. Nemocnice začali zisťovať, že nemajú vysporiadané pozemky, na ktorých stoja. Chýbali zmluvy. Z účtovných skríň vypadávali kostlivci. Po niekoľkomesačnej náročnej práci sa však nemocnice na tento krok pripravili a chýbalo jediné – súhlas Dzurindovej vlády.

V čase, keď KDH opustilo pre výhradu svedomia vládu (mimochodom, táto vláda navrhuje zrušiť výhradu svedomia zo zdravotníckych zákonov), sa Mikuláš Dzurinda rozhodol udeliť ministrovi zdravotníctva žltú kartu, pretože mu tento rezort podľa jeho názoru uberal body. Bývalý premiér sa vtedy rozhodol odložiť transformáciu na časy po voľbách – a to bola strategická chyba. Pretože po voľbách už rozhodovali iní. Najprv termín transformácie posunuli o jeden rok (do konca roku 2007), a po stretnutí s lekárskym odborárom Mariánom Kollárom minister zdravotníctva Ivan Valentovič prisľúbil, že celú transformáciu zruší.

To, že ak si minister Valentovič myslí, že odmena pre Lekársky odborový zväz v podobe zastavenia transformácie nemocníc urobí z Mariána Kollára jeho spojenca, nedoceňuje jeho osobnostné rysy, je však len vedľajšou zápletkou tohto príbehu.

Inštitút ASA blízky Smeru, ktorý pred voľbami publikoval Návrh koncepcie racionálneho rozvoja zdravotníctva (so zdravicami od Roberta Fica i Pavla Pašku), nespomína zrušenie transformácie. O podobnom nápade sa nezmieňuje ani volebný program Smeru (ani ostatných koaličných strán) a takýto záväzok si nedala ani vláda vo svojom programovom vyhlásení.

Kým Zajacova reforma zdravotníctva bola zverejnená pred voľbami a všetky jej body boli obsiahnuté v programovom vyhlásení, minister Valentovič vyťahuje divokú kartu a ide nad rámec mandátu, ktorý dnešná koalícia dostala od svojich voličov. Prečo chce odborár Kollár zastaviť transformáciu, nie je podstatné. Ale prečo si tento návrh osvojil minister Valentovič, ktorý nesie zodpovednosť za celý rezort, je naozaj záhadou.

Víťazi a porazení

Ministerskému návrhu na zastavenie transformácie nemocníc chýba analýza dopadov, ale aj keby bola pripravená, logika nepustí. S pôsobením nemocníc ako príspevkových organizácií máme mnohoročnú opakovane negatívnu skúsenosť, ktorá stála daňových poplatníkov v jednotlivých vlnách oddlženia vyše 40 miliárd korún.

Zastavením transformácie stratia zdravotnícke zariadenia motiváciu vyrovnaného a transparentného hospodárenia, čo povedie k naďalej sa zvyšujúcej zadlženosti. Dlh dnes v štátnych nemocniciach rastie tempom vyše 200 miliónov mesačne. Príspevkové organizácie sa pohybujú v „mäkkých rozpočtových obmedzeniach“, nenesú zodpovednosť za výsledok svojho hospodárenia a nakoniec ich vždy niekto oddlží. To bude vytvárať tlak na verejné financie a sťaží to aj dodržiavanie maastrichtských kritérií.

Zastavením transformácie sa znemožní vstup súkromného kapitálu do nemocníc, čo prehĺbi zaostávanie zdravotníctva v oblasti investícií. Kým v slovenskej ekonomike dosahujú čisté investície okolo 25 percent, v zdravotníctve to nie je ani len 10 percent. Dlhodobejšie zotrvávanie pod 15 percentami sa pritom považuje za „prejedanie kapitálu“, „žitie z podstaty“ (viď Morvay, K.: V zdravotníctve pretrváva vysoká mzdová a nízka kapitálová náročnosť, IntoBalance 11/2006). Ak štát ako vlastník nevie zabezpečiť dostatočné obnovovacie a rozvojové investície, je zastavenie transformácie nezodpovedným krokom, ktorý negatívne zasiahne zdravotníkov i občanov. Verejné financie nemajú dostatok zdrojov, aby v dohľadnom čase dokazali vykryť investičný deficit, ktorý vznikol za uplynulých 20 rokov v slovenských nemocniciach. K ich modernizácii nemôže dôjsť inak ako za účasti súkromného kapitálu (či už vo forme dlhového financovania alebo priamej kapitálovej účasti).

Zastavenie transformácie a pokračovanie v systéme politických nominácií do štátnych príspevkových organizácií bez jasných pravidiel hospodárenia a vymáhania zodpovednosti bude znamenať i absenciu dlhodobej koncepcie rozvoja zdravotníckych zariadení, stratu vízie a teda i motivácie zdravotníckych pracovníkov. Zvyšovanie zadlženosti neumožní zlepšenie odmeňovania, čo ďalej zvýši tlak na odchod zdravotníkov. Dôsledkom bude znižovanie kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Ďalšou existenciou nemocníc ako príspevkových organizácií s mäkkšími pravidlami bude pretrvávať nerovnocenné postavenie neštátnych poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti.

A kto je víťazom? Dodávatelia s nadštandardnými vzťahmi k riaditeľom štátnych nemocníc a samozrejme, všetci tí, ktorí budú rozhodovať o peniazoch, pôvodne určených na úhradu zdravotnej starostlivosti.

Zastavením transformácie si táto vláda vyrobí ďalší problém. Zdravotníctvo má tak stále sa zvyšujúci potenciál poraziť túto vládu. To by bol jeden z mála pozitívnych dôsledkov – ale cena je to naozaj privysoká.

článok bol publikovaný v časopise .týždeň č. 31/2007