Slovenský priemysel zatiaľ nestráca výhodu nízkych nákladov práce

Vhodným ukazovateľom pre posúdenie konkurencieschopnosti v oblasti nákladov práce je ukazovateľ jednotkových nákladov práce (unit labour costs). Je pomerom celkových nákladov práce k objemu produkcie. Náklady práce môžu síce rásť (a obyčajne aj majú tendenciu rásť), ak však reálna produkcia rastie ešte rýchlejšie, tak jednotkové náklady práce klesajú. V máji OECD zverejnila dáta o dynamike celkových nákladov práce. Závery pre slovenskú ekonomiku sú diferencované podľa toho, či sledujeme ekonomiku ako celok alebo odvetvia priemyselnej výroby (manufacturing).

Ak prijmeme za východiskovú bázu rok 2000 (ako to OECD vykazuje) a jednotkové náklady práce v roku 2000 dáme rovné 100, badáme v prípade slovenskej ekonomiky nárast jednotkových nákladov práce v roku 2007 na úroveň 112 až 139 v závislosti od kvartálnych sezónnych výkyvov (t.j. nárast o 12% až 39%, pozri Graf 1). Rast jednotkových nákladov práce je v SR vyšší ako v eurozóne, je však porovnateľný alebo dokonca nižší ako v iných nových členských štátoch EÚ (a to je z Grafu 1 kvôli jeho čitateľnosti vylúčené Rumunsko s trojnásobne vyššími hodnotami dynamiky jednotkových nákladov práce).

Graf 1: Vývoj jednotkových nákladov práce za celú ekonomiku (úroveň roka 2000= 100)

Zdroj: OECD, 2008

Údaje grafu 1 tak neveštia nič dramatického ohľadne vývoja jednotkových nákladov práce v SR. Možno konštatovať zmenšenie tejto konkurenčnej výhody Slovenska voči eurozóne a Poľsku, ale aj jej stabilitu voči väčšine nových členských štátov EÚ. Zmenšenie konkurenčnej výhody v podobe nízkych jednotkových nákladov práce voči eurozóne ešte neznamená blízkosť zániku tejto konkurenčnej výhody, lebo existuje značná rezerva: Podľa zistení WIIW v roku 2007 dosiahli jednotkové náklady práce po prepočte cez paritu kúpnej sily v SR len 38 % úrovne Rakúska. Po prepočte cez oficiálne výmenné kurzy (a tie vníma investor viac, ako paritu) v roku 2007 dosiahli jednotkové náklady práce v SR len 23 % úrovne týchto nákladov v Rakúsku.

K zaujímavejšiemu záveru dospejeme, ak pohľad zúžime na priemyselnú výrobu. Práve tá bola v minulosti významne podporená konkurenčnou výhodou v podobe nízkych jednotkových nákladov práce. A zisťujeme (Graf 2), že to platí aj naďalej. Dokonca táto konkurenčná výhoda sa mierne posilnila. Úroveň jednotkových nákladov práce bola v roku 2007 ešte pod úrovňou bázického roka 2000! Aj v eurozóne, aj v nových členských štátoch EÚ rástli jednotkové náklady práce rýchlejšie ako na Slovensku (výnimkou je Poľsko). Tento trochu prekvapujúci záver vyplýva z toho, že objem reálnej produkcie rástol v sledovanom období mimoriadne rýchlo. Preto aj pri relatívne silnom raste miezd (a ostatných nákladov práce) mohli jednotkové náklady práce klesnúť.

V priemyselnej výrobe (ktorá je výrazne citlivá na náklady práce) tak pomôcka v podobe mzdového vankúša prežíva, dokonca sa mierne sa posilnila. To však neznamená, že dlho prežije (a z pohľadu dlhodobej stratégie ani nemôže chýbať). Oslabenie tejto konkurenčnej výhody bude dané nárastom mzdovej hladiny pri raste vzácnosti kvalifikovanej pracovnej sily aj oslabením rastu objemu reálnej produkcie (také expanzie produkcie, aké boli v rokoch 2006 a 2007, sa nebudú stále opakovať). Ekonomike sa však trochu predĺžil čas, počas ktorého je jej konkurencieschopnosť podporená nízkymi jednotkovými nákladmi práce.

Graf 2: Vývoj jednotkových nákladov práce v priemyselnej výrobe (úroveň roka 2000= 100)

Zdroj: OECD, 2008