J. Mikešková: Zaviesť spoluúčasť ako v Holandsku je nereálne

štvrtok, 19. júl 2012, 13:00

Do diskusie k zavedeniu nominálneho poistného do slovenského zdravotníctva názorovo prispela aj čitateľka nášho mesačníka o zdravotnej politike pani Jana Mikešková. Tento článok je redakčne upraveným prepisom mailovej reakcie na tému nominálneho poistenia na Slovensku. 

Pri Vašej práci Vám želám, aby vaše nadšenie vydržalo veľmi dlho a veľa požehnania, v mojich očiach ste hrdinovia, pretože sa pokúšate o zázrak.

Je pravdou, že skupina ekonomicky aktívnej populácie, ktorá platí zdravotné odvody bude stále menšia a skupina obyvateľstva, ktorá najviac čerpá zdravotnú starostlivosť sa bude neustále zväčšovať. Dôvodov je viacero. Kvalitná aktívna pracovná sila stále viac emigruje do zahraničia zo všeobecne známych dôvodov, okrem iného aj preto, lebo je čoraz menej ochotná znášať neúnosne veľké bremeno, ktoré naň vytvára sociálna politika, ktorú sme v minulosti prijali a v súčasnosti udržiavame. Takto nastavená sociálna politika má vplyv aj na neaktívnu skupinu obyvateľstva, ktorá neustále rastie a ak sa sociálna politika nezmenení, táto skupina bude narastať aritmetickým radom.

Podľa mňa je na Slovensku nereálne zaviesť podobnú spoluúčasť aká je v Holandsku a Nemecku. U nás vznikli podobné pokusy s poplatkom iba 5 Sk a z daného modelu sa spravila politická karta. Ďalej je otázne, akú spoluúčasť by mali mať ľudia pri našich cenách, platoch a dôchodkoch? Veď dnes je problémom zvýšiť minimálnu mzdu z 307 na 317 eur hrubého zárobku, 7% obyvateľstva zarába minimálnu mzdu, 1/3 Slovákov ma príjem do 500 eur v hrubom, dôchodky sú v priemere 375 eur…

Škandinávsky model 

Pre porovnanie financovania zdravotného poistenia mi chýbajú Škandinávske krajiny. Pokiaľ som dobre informovaná, tieto krajiny nemíňajú peniaze na zdravotné poisťovne, ich luxusne budovy a drahý manažment. Ich funkciu oveľa ekonomickejšie plní štát. Je pravdou, že majú najväčšie dane, ale tie vytvárajú najfunkčnejší sociálny systém, ktorý im umožnil vytvoriť rezervu na niekoľko generácii, vrátane rezervy na ekologické a environmentálne aktivity.

Ak zrátame všetky platby štátu na Slovensku zistíme, že z príjmu odvádzame rovnakú časť zdrojov ako Škandinávci, avšak za to nedostávame dokopy nič. Akurát dobrý pocit, že pracujeme na niekoho, kto len berie a do systému neprispieva ničím iným ako ďalšími príživníkmi. V konečnom dôsledku teda platí, že ak človek niečo potrebuje od štátu, nemôže sa naň spoliehať, ale musí sa o seba postarať sám.

Falošná solidarita

Falošnú solidaritu najjednoduchšie, no zároveň veľmi výstižne, opisuje nasledovný príbeh: [1]

Profesor ekonomiky na jednej univerzite vyhlásil, že nikdy nenechal prepadnúť zo skúšok ani jedného študenta, ale nedávno nechal prepadnúť celu triedu. Táto trieda trvala na tom, že Obamova sociálna teória môže fungovať.  To znamená, že nikto nebude chudobný ani bohatý, ale všetci rovní. 

A tak profesor povedal: „V poriadku, urobíme si teda pokus v triede ohľadne Obamovho plánu. Všetky známky z testov sa budú spriemerovať a každý dostane rovnakú známku ako ktorýkoľvek iný študent. A tak zrejme nikto neprepadne ani nikto nebude mať A. Nahrádzame tak doláre známkami, aby to bolo všetkým reálnejšie a ľahšie pochopiteľné.“

Po prvom teste boli známky spriemerované a každý dostal B. Študenti, ktorí študovali tvrdo, boli nahnevaní. Študenti, ktorí sa pripravovali malo, boli veľmi šťastní. Keď prišiel druhý test, študenti, ktorí sa predtým pripravovali málo, sa teraz pripravili ešte menej. A tí, ktorí sa predtým svedomite pripravovali sa rozhodli, že sa tiež chcú iba zviesť. A tak študovali málo. Priemerná známka druhého testu bola D. Nikto nebol šťastný. 

Priemer posledného testu bolo Fx. Ako testy pokračovali, známky sa vôbec nelepšili kvôli haštereniu, obviňovaniu sa a nadávaniu si, čo viedlo k zlým pocitom. Nikto už neštudoval pre zisk niekoho iného. 
Na ich veľké prekvapenie, všetci PREPADLI. Profesor dodal, že socializmus by jednoznačne zlyhal tiež, pretože ak je odmena veľká, úsilie uspieť je veľké. Ale keď vláda vezme všetky odmeny, nikto sa nepokúsi a nebude chcieť uspieť.

Tento zjednodušený príklad nás usvedčuje v tom, že pokiaľ budeme všetko budovať na princípe solidárnosti, ľudia stratia motiváciu prispievať do systému. Takýto systém je preto z dlhodobého hľadiska neudržateľný.


[1] Príbeh zverejnil Ivo Toman

 

Štvrťročník o liekovej politike

Pharma Outlook

Sprievodca pôrodnicami

Sprievodca pôrodnicami

rodinka.sk & HPI

Prihláste sa na odber newslettera

Ak sa chcete prihlásiť k odberu newsletteru, zadajte svoju e-mailovú adresu do poľa pod týmto textom a stlačte tlačidlo.

Slovenská aliancia pre chronické ochorenia