Korupcia ako špecifický sprievodný jav nedokonalosti trhov v zdravotníctve

V predchádzajúcej kapitole sme popisovali rôzne zlyhania trhu vyskytujúce sa v zdravotníctve. V tejto časti si predstavíme jeden z najčastejších prejavov zlyhania trhov v zdravotníctve, korupciu.

 

---

OBSAH KAPITOLY: Čo je korupcia? Príčiny korupcie v zdravotníctve Dopady korupcie Korupčný trh v zdravotníctve na Slovensku Neformálne platby Zdroje

---

 

V slovenskom zdravotníctve (spolu so súdnictvom) sa podľa rôznych prieskumov tento fenomén, vzhľadom na vyššie popísané zlyhania trhu, vyskytuje dlhodobo na prvých miestach. Aj preto je dôležité poznať charakteristické vlastnosti korupcie, jej základné delenia, príčiny jej vzniku a jej dopady. 

1. Čo je korupcia?

„Korupcia je ako slon – zatiaľ čo môže byť ťažko opísateľná, v prípade jej výskytu ju vo všeobecnosti nie ťažké rozpoznať.“ (Vito Tanzi [1])

Zodpovedať otázku, čo je korupcia a presne tento pojem vymedziť, vôbec nie je jednoduché, vzhľadom na to, že jej definícia sa odlišuje jednak od uhla pohľadu spoločenských vied, ale aj z pohľadu časopriestorového horizontu. Jednotná, akademickou obcou uznávaná a všeobjímajúca dogma pre definovanie korupcie v súčasnosti neexistuje.

Z etymologického hľadiska je slovo „korupcia“ latinského pôvodu, odvodené od slova „rumpere“ a znamená: zlomiť, rozlomiť, pretrhnúť. Latinský výraz „corruptus“ vyjadruje následok zlomu – toho kto „je po zlome“, osobu deviovanú, skazenú alebo zvrátenú.

Z historického pohľadu korupcia nie je len produktom posledných desaťročí, ale sprevádza spoločnosť už niekoľko storočí. Jej formy a rozsah v jednotlivých krajinách sú priamo závislé od množstva faktorov, hlavne od kultúry v danej krajine, sociálnych okolností doby, štátneho zriadenia a pod.[2] Medzi sociológmi prevláda tvrdenie, že korupcia je v spoločnosti od jej samotného počiatku a jej úplné vyhubenie je nereálne.[3] Mení sa len prístup k nej. Klitgaard konštatuje, že korupcia je vo verejnom sektore rovnako stará ako vláda samotná. Je to ako ochorenie, ktoré tu bude s ľudstvom stále.[4] Stav korupcie vychádza z kultúrnych a sociálnych dejín, politického a ekonomického rozvoja a byrokratických tradícií a politík v danej krajine[5].  

Napriek rozmanitosti definícií korupcie môžeme skonštatovať, že pri korupcii vždy ide o zneužitie postavenia určitého subjektu vo svoj osobný prospech alebo prospech jeho spriaznenej osoby v rámci obojstrannej a úmyselnej dohody s iným subjektom, bez ohľadu na spôsob a časové rozhranie transakcie, pokiaľ v nej oba subjekty získajú určitú protihodnotu.

Offe korupciu popisuje ako „obojstrannú, dobrovoľnú, úmyselnú a nezákonnú dohodu medzi dvoma aktérmi, zahrňujúcu výmenu „úradných rozhodnutí“ za určitú platbu alebo jej prisľúbenie v hotovosti alebo inak“.[6] Podobne, no zjednodušene definuje korupciu aj Klitgaard, keď tvrdí, že korupcia znamená dávať nezákonné platby za služby alebo zneužívanie moci úradu.[7] V inej práci to Klitgaard rozšíril a dodáva, že korupcia môže v sebe zahŕňať „sľuby, vyhrážky, môže byť iniciovaná štátnym úradníkom alebo zainteresovaným klientom, môže v sebe zahŕňať opomenutia alebo provízie, legálne alebo nelegálne služby, môže prebiehať vo vnútri organizácie ale aj mimo nej“.[8] Ako v tomto smere dodáva Amundsenová, korupcia je tak obsiahly pojem, ktorý v sebe zahŕňa od platenia úplatkov úradníkov a jednoduché krádeže verejných peňazí až po širokú škálu pochybných ekonomických a politických postupov pri ktorých sa podnikatelia, politici alebo byrokrati obohacujú.[9]

Iný analytický rámec na definovanie korupcie využíva model „principal-agent“. V tomto modeli je príkazcom (principálom) verejný orgán – organizácia a agentom človek, ktorý má vykonávať určitú zverenú úlohu (pre principála). Za pomoci toho modelu môžeme opísať korupciu ako jav, pri ktorom dochádza k zneužitiu moci nad cudzím (principálovým) majetkom alebo právami vo svoj súkromný – osobný (agentov) prospech. V danom modeli zároveň považujeme možnosť agenta konať vo svoj osobný prospech, ako možnosť zneužívania svojej moci nad zvereným majetkom alebo právami v prospech (okrem seba) aj iných osôb t.j. rodiny, známych a pod.[10] Nedostatok tohto modelu spočíva v zapojení viacerých aktérov (rôzne siete ľudí alebo pyramídovité prepojenie aktérov) čím sa môže strácať logika a princíp vzťahu príkazca-agent a korupcia je tak ťažie odhaliteľná.

1.1 Pohľady na korupciu

Na zlyhanie a deformity trhov existuje viacero odlišných pohľadov, v závislosti od konkrétnej deformácie a jej dopadu na spoločnosť. Na korupciu, ako súhru a prejav viacerých deformít trhu, je možné nahliadať z troch základných pohľadov: právneho, ekonomického a sociologického.

V praxi je veľmi rozšírený a často výhradne využívaný právny pohľad. Jeho nahliadanie na korupciu je veľmi úzke a špecifické, nakoľko na korupciu nahliada iba spoza paragrafov všeobecne záväzných právnych predpisov a nevníma jej etickú a morálnu stránku. To znamená, že ak človek vykonáva činnosť, ktorá je v rozpore s etickými a morálnymi hodnotami a nie je v rozpore s platnými zákonmi, tak z právneho pohľadu nie je „skorumpovaný“ t.j. nedopúšťa sa korupcie. V rámci tohto pohľadu je na Slovensku smerodajný Trestný zákon č. 300/2005 Z.z., v ktorom sú zadefinované činy, ktoré nesú znaky korupcie, t.j. prijímanie úplatku, podplácanie alebo nepriama korupcia. Zákon upravuje aj postihy napríklad za neoznámenie korupcie alebo nezabránenie korupcii. Právny pohľad je výrazne limitovaný nedokonalosťou legislatívnych noriem a využívaniu výhradne právnych nástrojov verejnej politiky, z ktorých vychádza a v ktorých je ukotvený.

Iným pohľadom na korupciu nazerá ekonómia. Tá sa pri pohľade na korupciu výrazne pridržiava predpokladov individuálnej racionality, čo zjednodušene znamená, že človek sa rozhoduje a koná individuálne, pričom primárne sleduje maximalizáciu osobného prospechu a uvedomuje si pri tom náklady a výnosy svojho konania. Korupciu preto vníma ako dobrovoľnú transakciu medzi dvoma stranami, z ktorej obom stranám plynú určité výhody. Takto zadefinovanej transakcii sa z ekonomického hľadiska nemá čo vytknúť, nakoľko jej vykonávanie je v praxi úplne bežné. Problémom však sú neekonomické, hlavne spoločenské dôvody, ktoré túto transakciu vnímajú ako neprijateľnú. Exemplárnym príkladom je predaj drog. Obe strany z tejto transakcie čerpajú určité výhody (dealer predáva a zarába, narkoman kupuje a užíva produkty), no napriek tomu je daná transakcia v spoločnosti neprijateľná. Podobne ako právny pohľad, aj ekonomický pohľad má svoje limity a aj samotní ekonómovia priznávajú nedostatky tohto vnímania a jeho obmedzenia v praxi (napr. nie vždy platia princípy individuálnej racionality). Ekonómia ďalej na korupciu často nazerá aj za pomoci modelu principal-agent, ktorý sme už popísali vyššie.

Z ekonomického hľadiska môžeme pri korupčnom transfere nájsť rôzne špecifiká, ktoré sú z iných pohľadov len ťažko postrehnuteľné. Asi ako jediný pohľad, za určitých okolností korupciu nepovažuje za problematickú – vzhľadom na nulový dopad na tretie osoby a verejné financie a niekedy až s viac-menej pozitívnymi účinkami na ekonomický rozvoj.[18] Vzhľadom na zdravotnícke zameranie tejto práce, môžeme použiť nasledovný príklad: Ak lekár vezme úplatok od pacienta a vo voľnom čase sa bude zaoberať jeho diagnózou (bez úplatku by tento čas strávil úplne inak), výsledkom bude korupčné správanie bez negatívneho dopadu na ostatných pacientov a spoločnosť (bez negatívnych externalít). Skôr naopak, lekár mohol danému pacientovi lepšie pomôcť a zvýšila sa jeho odbornosť, čo môžeme považovať pozitívny dopad danej korupčnej transakcie. Treba zdôrazniť, že vyššie uvedený prípad je postavený na teoretickej rovine a jeho prevedenie v praxi bez iných sprievodných javoch je dosť ojedinelé (napr. lekár sa danému pacientovi bude venovať na úkor iných pacientov). V zdravotníckej praxi naopak oveľa častejšie dochádza k negatívnym externalitám a to v najrôznejšej podobe (napríklad dlhšie čakanie na výkon, lebo sa niekto za pomoci úplatku posunul v poradovníku; predražená liečba, lebo vďaka informačným asymetriám lekár využil možnosť neaplikovať najlacnejšiu a najefektívnejšiu liečbu, ale liečbu, ktorá po predchádzajúcej korupčnej transakcii najviac vyhovuje jemu a dodávateľovi liekov a pod.)

Ekonomický pohľad a hlavne ekonomické nástroje verejnej politiky sa môžu účinne využívať aj v boji proti korupcii v zdravotníctve. Tie, často v kombinácii s informačnými nástrojmi, vytvárajú na rozdiel od právnych nástrojov presne cielené opatrenia, ktoré majú výrazný preventívny, nie represívny účinok (zavedenie a zverejnenie cenníkov; zavedenie legálnych poplatkov a spoluúčasti pacientov, tam kde dominovali nelegálne (napr. výber lekára – operatéra) a pod.)                 

Korupcia môžu byť vnímaná a opisovaná okrem hľadiska právneho a ekonomického, aj zo sociologického hľadiska, z ktorého je vnímaná ako ťažko definovateľné morálne odsúdeniahodné správanie, ktoré sa odchyľuje od písaných či nepísaných noriem.

1.2 Delenie korupcie

Ako sme už vyššie uviedli, všeobecne opísať korupciu je veľmi náročné. Jej konkrétne formy však majú určité spoločné znaky, za pomoci ktorých vzniká lepšie uchopiteľná typológia. Korupcia sa tak môže popisovať podľa oblasti do ktorej zasahuje, podľa priamosti dopadov na občana, podľa organizovanosti a náhodnosti jej výskytu, podľa motivácie korumpovaného a korumpujúceho, z pohľadu krádeže verejného majetku a podľa formy a miery reciprocity (Tabuľka 1). V tejto kapitole si uvedieme niektoré z nich, ktorých výskyt vieme ľahko demonštrovať aj v zdravotníctve.

Zdroj: SIČÁKOVÁ – BEBLAVÁ, BEBLAVÝ (2007)

1.2.1 Korupcia podľa priamosti dopadu na občana

Ako prvé delenie si popíšeme rozdelenie korupcie podľa priamosti dopadu na občana. Vo viacerých publikáciách sa môžeme stretnúť s delením korupcie na „grand“ tzv. veľkú korupciu a „petty“ tzv. malú korupciu.

Prvý typ korupcie, tzv. veľká korupcia, je charakteristický tým, že jej dopad na občana je nepriamy. To znamená, že občan nie je priamo zainteresovaný vo vzťahu korumpujúci a korumpovaný, ale dôsledky tohto konania majú na neho nepriamy dopad. Tento typ korupcie sa vyskytuje napríklad pri verejnom obstarávaní a privatizácii.[19] Vzhľadom na zdravotnú politiku môže veľká korupcia vyzerať napríklad tak, že skorumpovaný riaditeľ nemocnice pri verejnom obstarávaní predraží nákup určitého tovaru alebo služieb (rekonštrukcia budovy), pričom následne nebude mať nemocnica dostatok peňazí na iné služby a materiál (prístroj magnetickej rezonancie), ktoré by boli v prospech pacienta.     

Malá korupcia, na rozdiel od veľkej, sa jednotlivca týka priamo. To znamená, že dopad korupčného správania občan pocíti priamo na svojom príjme.[20] V zdravotníctve je typickým príkladom malej korupcie poskytnutie úplatku zdravotníckemu pracovníkovi. Pacient túto transakciu priamo pocíti na svojom disponibilnom príjme. Napriek tomu, že objem týchto platieb je v porovnaní s veľkou korupciou často veľmi malý, občanmi je táto časť korupcie vnímaná obzvlášť citlivo a často pod touto korupciou vnímajú celkovú rozšírenosť korupcie v zdravotníctve.

1.2.2 Korupcia podľa oblasti, do ktorej zasahuje    

Ako ďalšie kritérium na rozdelenie korupcie, môžeme použiť rozdielnosť oblastí do ktorej korupcia zasahuje. Podľa tohto kritéria môžeme korupciu rozdeliť na administratívnu a politickú.

Podľa Amundsenovej politická korupcia prebieha na najvyšších miestach politickej moci a nastáva vtedy, ak sú politici zodpovední za formuláciu a zavádzanie zákonov skorumpovaní a nezavádzajú zákony v mene ľudu, ale svoju moc zneužívajú na udržanie svojej moci, bohatstva a spoločenského statusu.[21] To znamená, že politická korupcia prebieha pri formulácii zákonov, ktoré budú naformulované v prospech subjektu, ktorý skorumpoval dotyčného politika alebo skupinu politikov. Napríklad minister pri tvorbe zdravotnej politiky uplatní takú politiku, ktorá je výrazne v prospech organizácie, ktorou sa nechal skorumpovať. Bez prítomnosti korupčného správania, by teda zdravotnícka politika mohla vyzerať inak, často krát viac v prospech širokej verejnosti, ako len v prospech určitej skupiny, ktorá na základe nelegitímneho správania danú výhodu dosiahla. 

Administratívna korupcia prebieha pri implementácii jednotlivých politík. Nazýva sa aj „nízko-úrovňová“ (low-level) alebo pouličná (street-level), vzhľadom na to, že sa s týmto typom korupcie môžeme stretávať denne v rôznych úradoch a pri rôznych verejných službách.[22] Aj táto „implementačná“ korupcia je pozorovateľná v zdravotníctve, napríklad v prípadoch, keď sa pacienti čakajúci v poradovníku na operáciu za určitý typ provízie v poradovníku rýchlo presunú na prvotné pozície. Lekár v danom prípade implementoval „svoje pravidlá“ a obišiel tak štandardné, existujúce pravidlá.

V niektorých publikáciách, ako napríklad v Amundsenovej[23], sa môžeme stretnúť s tým, že obe vyššie spomenuté delenia (podľa priamosti dopadu a podľa oblasti do ktorej korupcia zasahuje) tvoria jedno delenie. V takomto prípade je politická korupcia považovaná za veľkú korupciu a administratívna korupcia za malú, vzhľadom na určitú podobnosť týchto delení. Beblavá k tejto problematike dodáva, že pri veľkej korupcii môže dôjsť aj na administratívnej úrovni, nie len na politickej. Ako príklad uvádza korupciu pri rozhodovaní v procese verejného obstarávania.[24]

1.2.3 Korupcia podľa prítomnosti krádeže verejného majetku

Z pohľadu krádeže verejného majetku, autori Shleifer a Vishny popisujú dva prípady korupcie. Prvým prípadom je situácia pri ktorej dochádza ku korupčnému správaniu bez krádeže verejného majetku. Tým druhým je korupcia s krádežou verejného majetku.[25]

V prvom prípade, bez krádeže verejného majetku, skorumpovaný štátny/verejný zamestnanec odvádza štátu stanovenú cenu a navýšenie ceny, v podobe úplatku, si ponecháva vo svoj osobný prospech.[26] Napríklad ak si úradník (napr. úradu verejného zdravotníctva) vypýta za svoj úkon (povolenie, oprávnenie, rozhodnutie, potvrdenie alebo ich duplikát a pod.) zákonom stanovený správny poplatok a k tomu ešte aj úplatok (napr. za samotné získanie alebo urýchlenie získania rozhodnutia), pričom správny poplatok odvedie podľa riadnych predpisov a úplatok si ponechá. 

Korupcia s krádežou verejného majetku spočíva v tom, že štátny zamestnanec neodovzdá štátu nič a danú službu neprizná a utají ju.[27] Ako príklad poslúži vyššie menovaná situácia, avšak s tým rozdielom, že úradník si celú sumu si ponechá pre seba a danú službu zatají a neprizná. V praxi je suma úplatku nižšia ako oficiálny poplatok, čo motivuje k uplácaniu aj samotného korumpujúceho (pozri kap. 1.2.5), nakoľko v konečnom dôsledku ešte ušetrí. Korupcia s krádežou verejného majetku je častým problémom napríklad pri colnej alebo policajnej kontrole, kde utajenie vykonanej služby znižuje možnosť odhalenia korupcie.

1.2.4 Korupcia podľa formy a miery reciprocity

Ako sme už pri niektorých definíciách uviedli, korupcia má rôzne podoby a jej realizácia medzi korumpovaným a korumpujúcim nemusí prebehnúť v rovnakom čase, ale jej zrealizovanie môže byť dlhodobé. Okrem časového pohľadu na korupčnú transakciu, pri reciprocite vzniká aj vzťahová prepojenosť medzi aktérmi, ktorí môžu byť v tomto vzťahu rovnocenní alebo nerovnocenní. Na základe časovej a vzťahovej prepojenosti korupcie je možné použiť nasledovné delenie spracované v Tabuľke 2.

Zdroj: SIČÁKOVÁ – BEBLAVÁ, BEBLAVÝ (2009, s 82)

Z pohľadu formy a miery reciprocity nám podľa uvedenej matice vznikajú štyri typy korupcie. Priama, bezprostredná korupcia nastáva, ak jeden z aktérov zneužije svoje postavenie (zverenú moc), čím získa určitú službu, protihodnotu alebo výhodu v akejkoľvek podobe (napr. finančnej – úplatok). Ak je ich postavenie rovnocenné, môžeme hovoriť o dobrovoľnej, partnerskej korupcii. Ak má jeden z aktérov nadradené postavenie nad druhým, ide o vertikálnu tzv. vynútenú korupciu.[28] V zdravotníctve je typickým prevedením priamej korupcie, ak pacient ponúkne lekárovi úplatok (peniaze, dar), za ktorý sa mu on odplatí určitou službou (napr. uprednostní ho v poradovníku na operačný zákrok).

Pre nepriamu korupciu je typickým korupčným správaním klientelizmus. Tento pojem je veľmi rozsiahly a rôzne interpretovaný. Andvig a kol. vníma klientelizmus ako neobjektívne prerozdeľovanie zdrojov. [29] Nemusí byť pri ňom jasne definované „čo za čo“, ale môže súvisieť s voľnejšie definovanými protiplneniami. Ide tak o určité zvýhodňovanie jednotlivcov alebo skupín (rodina, priatelia alebo priatelia priateľov). Zemanovičová a Beblavá dané tvrdenie rozširujú tým, že „klientelizmus nastáva vtedy, keď sa rozdeľovanie statkov, tovarov, služieb a uznaní neuskutočňuje na základe neosobných pravidiel, napríklad práva či trhu,  ale na základe priateľských, straníckych či osobných vzťahov. Zvyčajne ide o uprednostňovanie a zvýhodňovanie tých, ktorým sme za niečo zaviazaní, alebo tých, ktorých si chceme zaviazať.“[30] Amundsenová to zdôvodňuje tým, že klientelizmus je prirodzená ľudská náklonnosť ku konaniu láskavosti pre svojich priateľov, rodinu a hocikoho známeho a dôveryhodného.[31]

Podobne ako priama korupcia aj nepriama korupcia vo forme klientelizmu môže figurovať pri vertikálnych a horizontálnych vzťahoch aktérov. Pri vertikálnych vzťahoch sa používa spojenie patrón-klient, pričom patrón je v danom vzťahu nadradený (má väčšiu moc) klientovi. Pri horizontálnom vzťahu majú aktéri približne rovnaké spoločenské postavenie a za pomoci klientelizmu si navzájom vypomáhajú ho zlepšiť.[32] V zdravotníctve môžeme nájsť oba typy klientelizmu. Na rozdiel od úplatku je klientelizmus, vzhľadom na jeho časovo nejasné recipročné plnenie, veľmi ťažko dokázateľný. Napríklad lekár nedodrží poradovník na operačný zákrok a uprednostní učiteľa strednej školy, kde študuje jeho syn. Ten na oplátku bude dávať synovi lekára lepšie známky. Iný príklad, časovo ťažšie vystopovateľný: Riaditeľ nemocnice zneužije svoju moc a pomôže s investíciou v nemocnici známemu podnikateľovi, pričom od neho v danom čase recipročne nič nedostáva, ale o 5 rokov sa bude jeho syn uchádzať o zamestnanie vo firme spomínaného podnikateľa, ktorý si spomenie na „starého kamaráta, čo mu v minulosti pomohol“ a syna pri pracovných pohovoroch uprednostní pred ostatnými kandidátmi a príjme ho do práce. Takého väzby sa potom len veľmi ťažko dokazujú, pričom teoreticky je jasné, že obaja aktéri zneužili svoju právomoc v prospech osobných vzťahov. Zároveň obaja zúčastnení majú z daného konania prospech, preto nemajú dôvod dané konanie odsudzovať a nevykonávať ho. Tieto príklady sú typické pre horizontálne vzťahy, no klientelizmus môže v zdravotníctve prebiehať aj vertikálne. Ako príklad môžeme použiť vzťah riaditeľ nemocnice – lekár. Riaditeľ bude držať „ochrannú ruku“ nad lekárom, ktorý pre neho alebo jeho známych bude vykonávať „nadštandardné služby“. Aj pri vertikálnych vzťahoch tak môžeme nájsť recipročnú výhodu pre oboch aktérov.

1.2.5 Korupcia podľa motivácie aktérov

Rose-Ackermanová definuje určité skupiny ľudí, ktoré nesú spoločné znaky z pohľadu motivácie ich konania. Vo vzťahu korumpujúci a korumpovaný je motivácia na oboch stranách, aby sa uskutočnila korupčná transakcia. Korumpujúci, môžu podľa autorky vykonávať korupciu s cieľom vyrovnať dopyt a ponuku, motivovať druhého aktéra, znižovať náklady alebo s cieľom umožnenia kriminálnych aktivít. Naopak korumpovaní, môžu  prijímať úplatok z núdze alebo z nenásytnosti.[33]

Ak korumpujúci uplácajú s cieľom vyrovnávania dopytu a ponuky znamená to, že dopyt je väčší ako ponuka. Preto ak korumpujúci poskytne úplatok, tak je pravdepodobné, že kompetentná osoba obíde kritériá prerozdeľovania daného tovaru alebo služby a uprednostní korumpujúceho. V zdravotníctve tak nedochádza len ku požadovaniu úplatkov zo strany lekára, ale vďaka tejto motivácie hlavne k uplácaniu zo strany pacienta. Ak pacient musí čakať na zákrok 3 roky, okrem iného aj kvôli prevyšujúcemu dopytu, tak je ochotný podplatiť lekára, aby čakaciu lehotu znížil napríklad na 3 týždne.

Pri korupcii ako motivačnom prvku, môžeme považovať úplatok ako stimul, zvyšujúci odhodlanie dotyčnej osoby činiť sa v danom smere. Napríklad pacient „motivuje“ frustrovaný zdravotnícky personál, aby mu poskytoval kvalitnejšie služby. Kvalitnejšie služby môžu mať rozličné prevedenie – rýchlejšie, ochotnejšie alebo zodpovednejšie pristupovanie.

Pri korupcii s cieľom znížiť náklady sa korumpujúci snaží ovplyvniť osobu disponujúcu voľnosťou v rozhodovaní, aby na základe úplatku konala „zhovievavejšie“. V tomto prípade ide hlavne o „street-level“ byrokratov[34], ktorí majú možnosť rozhodnúť o zaplatení/nezaplatení určitého poplatku alebo o jeho výške. Pre Slovensko je vhodným príkladom „zjednávanie“ pokuty alebo cla s príslušníkom policajného zboru alebo colnej správy, kde títo zamestnanci prichádzajú s možnosťou vlastnej implementácie zákona denne. V zdravotníctve napríklad môže nastať voľnosť v rozhodovaní pri určení niektorých poplatkov (napr. otec pri pôrode, výber lekára a pod. môže byť zadarmo alebo za pomerne vysoký poplatok).    

Štvrtým motivačným kritériom je korupcia s cieľom umožnenia kriminálnych aktivít alebo neoprávnených výhod, pri ktorom si určité subjekty korupčným správaním na rôznych miestach (od polície, justície cez politikov a súkromných podnikateľov až po rádových zamestnancov štátnych a súkromných organizácii) zabezpečujú nelegálne výhody.

1.3 Typy korupcie

Korupcia môže mať formy úplatku, sprenevery, podvodu, vydierania a protekcionárstva – klientelizmu.

Úplatok (bribery) je „platba (finančnú alebo v naturáliách), ktorá je dávaná alebo prijímaná v korupčnom vzťahu.“ Úplatok môže byť pevne stanovená suma, určitá percentuálna časť zisku alebo akákoľvek iná finančná podpora, ktorá sa zvyčajne vypláca tomu, kto má právomoc udeľovať rôzne výhody.[35] Andvig o úplatku hovorí ako o finančnom alebo vecnom plnení spojeným s obojstranne akceptovateľným protiplnením v prospech uplácajúceho alebo inej, tretej osoby.[36] V zdravotníctve je to prípad, ak pacient ponúkne finančnú hotovosť alebo dar lekárovi, výmenou za poskytnutie určitej služby alebo výhody nad rámec štandardnej starostlivosti alebo v rámci motivácie konať lepšie.

Za spreneveru (embezzlement) vo verejnom sektore môžeme považovať krádež verejných prostriedkov zo strany štátnych úradníkov. Rovnaký princíp sprenevery je aj v súkromnom sektore, kde si zamestnanec neoprávnene prisvojí majetok (peniaze, údaje, hmotné statky) svojho zamestnávateľa.[37] Takýto typ korupcie, často prebieha vo vnútri organizácie v rámci internej korupcie, kedy organizáciu okrádajú vlastní zamestnanci, nie iné osoby. V nemocnici k tomu môže dochádzať, ak ju napríklad zamestnanci rozkrádajú resp. prisvoja si majetok, ktorý im nepatrí (prístroje, peniaze a pod.).

Podvod (fraud) je ekonomický zločin, ktorý v sebe zahŕňa rôzne druhy podvádzania, klamstva alebo lstí. O podvode môžeme hovoriť, ak napríklad štátne (ale aj súkromné) organizácie sú zapojené od ilegálnych obchodných sietí, spojených s falšovaním, vyhrážaním, pašovaním alebo inými organizovanými ekonomickými zločinmi a schovávajú to za oficiálne povolenia. Za podvod je tiež považované, ak napríklad kompetentné osoby pri takom konaní „prižmúria oči“ a nevyvádzajú adekvátne sankcie.[38] Inými slovami povedané, podvod je také konanie, ktorým sa človek obohatí na základe uvedenia niekoho do omylu alebo iba využije už vzniknutý omyl.[39] Ak by napríklad zdravotnícka organizácia oficiálne vykazovala určité zdravotnícke úkony, no v realite by dané prostriedky využívala na úplne inú činnosť, mohli by sme to označiť za podvod.

Vydieranie (extortion) je získavanie peňazí, rozličných zdrojov alebo plnení pomocou donucovania, násilia, vyhrážok alebo hrozbou použitia hrubej sily.[40] Dané konanie je typickým konaním organizovaných zločineckých skupín – mafie, založenej na tzv. ochrane klienta. Sledovaním, zastrašovaním alebo vytváraním pocitu neistoty tak zločinecké skupiny vymáhajú peniaze od súkromných osôb, podnikateľov, firiem alebo štátnych zamestnancov, ktorí tieto peniaze platia za ochranu (hlavne pred samotnými vydieračmi). Vydieranie, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, je korupčnou transakciou, aj keď peniaze sú získavané oveľa násilnejšou cestou a výnosy z daného konania sú veľmi biedne. Výmena medzi aktérmi je preto veľmi nerovnomerná.[41] Vydieraní môžu byť aj lekári, predstavenstvo nemocnice alebo zákonodarcovia, záleží na postavení, kontaktoch a moci vydierajúcej zločineckej skupiny alebo jednotlivcovi a čo chcú vydieraním dosiahnuť. Môžu napríklad vydierať ministra zdravotníctva, aby presadil zákon, z ktorého zločinecká skupina bude profitovať.    

Protekcionárstvo alebo klientelizmus by sme mohli popísať ako neobjektívne prerozdeľovanie služieb alebo tovaru na základe zneužitia zverenej moci nad nimi. Tento typ korupcie sme bližšie popísali vyššie, preto ho v tejto kapitole nebudeme rozpisovať. Ak jednotlivec uprednostní svojich príbuzných a rodinných príslušníkov ako je to opísané pri klientelizme môžeme v danom prípade hovoriť o nepotizme – rodinkárstve. Rodinkárstvo sa zaradzuje ako špeciálna forma klientelizmu.[42] V zdravotníctve môže byť za rodinkárstvo považované, ak lekár uprednostní svoju rodinu pred bežnými pacientmi a poskytne jej neoprávnené urýchlenie určitých služieb alebo nadštandardné služby. Alebo ak riaditeľ nemocnice môže prijať do nemocnice jedného z piatich lekárov, ktorí majú záujem na ponúkaný post, ale on príjme svojho rodinného príslušníka, čím jednak poškodí ostatných lekárov a pokiaľ príbuzný lekár nespĺňa odborné kritéria na danú pozíciu, môže tak uškodiť aj širokej verejnosti. S rodinkárstvom sa môžeme stretnúť aj na centrálnej úrovni moci, ak napríklad minister zdravotníctva pri verejnom obstarávaní uprednostní ponuku firmy svojich blízkych na úkor ostatných uchádzačov. Pri takýchto prípadoch môžeme hovoriť aj o konflikte záujmov. 

2. Príčiny korupcie v zdravotníctve

Autori Klitgaard, MacLean-Abaroa a Parris zaviedli v minulosti matematickú metaforu na vyjadrenie možnosti vzniku korupcie týmto vzorcom: C= M+D-A, pričom C (corruption) je korupcia, M (monopoly) je monopol, D (Discretion) je voľnosť v rozhodovaní a A (Accountability)  znamená transparentnosť, zodpovednosť resp. povinnosť skladať účty.[43] Slovenský preklad tejto rovnice za pomoci slov by vyzeral nasledovne:  

Autori na margo univerzálnej funkčnosti tejto rovnice dodávajú: „Ak má niekto monopolné postavenie nad určitým tovarom alebo službou, má voľnosť v rozhodovaní, kto daný tovar a službu môže dostať a v akom množstve a nie je tam žiadna transparentnosť v takom zmysle, že ostatní môžu vidieť ako sa rozhoduje, tak potom môžeme nájsť korupciu ako vo verejnom tak aj v súkromnom sektore, v bohatej alebo chudobnej krajine…“[44]

V konkrétnejšom znení máme pod pojmom monopol vytvorený štátom na mysli situácie: 

• ak štát zasahuje do ekonomických procesov v zmysle vytvárania exkluzívnych práv, množstva povolení, licencií, dotácií, koncesií, pečiatok
• ak sa vytvára asymetrický prístup k informáciám
• ak existuje výrazná nerovnováha medzi ponukou a dopytom pri poskytovaní verejných služieb

Voľnosť v rozhodovaní v sebe môže zahŕňať:

• nejasnosť, neexistencia a nejednoznačnosť kritérií a postupov v rozhodovaní
• rozhodnutie môže ovplyvniť jeden pracovník, neexistujú viacstupňové postupy a kolektívne orgány na rozhodovanie
• nie je povinnosť odôvodniť rozhodnutie a nie je možnosť (alebo je obmedzená) dané rozhodnutie preskúmať
• neriešenie konfliktu záujmov

Poslednou premennou v rovnici je nízka transparentnosť alebo povinnosť skladať účty, ktorá sa môže prejavovať ako:

• nezverejňovanie alebo obmedzené zverejňovanie kritérií, postupov a odôvodnení rozhodnutí a ich výsledkov (príjemcov dotácií, licencií, zmlúv, ktoré štát pri verejnom obstarávaní uzatvára a pod.)
• nízka transparentnosť politického a mediálneho prostredia
• neexistujúce mechanizmy skladania účtov^[45]

Zemanovičová a Beblavá dávajú do súvisu vznik korupcie s dvoma typmi zlyhania. Pri prvom type zlyhania zlyhávajú inštitúcie a formálne pravidlá. To znamená, že pravidlá napríklad neexistujú, sú v nich medzery a nedostatky, sú nejasné, nepredvídateľné, čo umožňuje voľnosť v rozhodovaní alebo sa ich dodržiavanie nevynucuje. Inými slovami, obrazne povedané: „zlyhal systém“. Ak by sme aj zaviedli systém, ktorý by nezlyhával a bol „dokonalý“, nezaručovalo by to spoločnosť bez korupcie. Zlyhávať by mohli ľudia, ktorí v sebe nesú určité postoje, zvyky, tradície, názory alebo morálne hodnoty, ktoré ovplyvňujú existenciu korupcie. Vtedy môžeme hovoriť o zlyhávaní neformálnych pravidiel.[46] Ak by sme napríklad prebrali určité formálne opatrenia krajín, ktoré vykazujú nižšiu mieru korupcie (napr. Švédsko, Nový Zéland) a spravili výraznú protikorupčnú reformu, vďaka neformálnym pravidlám by sme na Slovensku nevykazovali rovnaké výsledky ako dané krajiny. Určite nie odo dňa účinnosti reformných politík.       

Konkrétne príčiny vzniku korupcie v zdravotníctve úzko súvisia zo zlyhávaním a nedokonalosťou trhov v zdravotníctve. Tie výstižne popisuje Tabuľka 1 v kapitole Nedokonalé trhy v zdravotníctve. Na vznik korupcie v oblasť zdravotníctva má kľúčový vplyv (1) vysoký stupeň informačnej asymetrie a nepružnosť dopytu po službách; (2) dopyt a očakávania pacientov prevyšujúce ponuku a možnosti zdravotníctva; (3) veľká voľnosť v rozhodovaní s limitovanou možnosťou sledovať a kontrolovať kvalitu služieb z dôvodu ich decentralizácie a obmedzených regulačných kapacít; (4) vysoká miera neistoty, množstvo aktérov, veľký objem verejných zdrojov a nekonečný dopyt po službách v zdravotníctve.

V prípade malej korupcie a tzv. neformálnych platieb (pozri kap.5) je podľa prieskumu na Slovensku dôvodom hlavne prejavenie vďaky alebo uplatnenie určitého zvyku či tradície. Príčinou neformálnych platieb, ale hlavne malej korupcie je lepšia a včasná starostlivosť, prístup ku kvalitnému odborníkovi či vôbec zadováženie si zdravotnej starostlivosti.[47]

3. Dopady korupcie

„Korupcia ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské práva, podkopáva dobrú vládu, slušnosť a sociálnu spravodlivosť, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju a ohrozuje stabilitu demokratických inštitúcií a morálne základy spoločnosti.“

 Ústredný portál verejnej správy Slovenskej republiky [48]

Dopady korupcie sa prejavujú hlavne v podobe hlbokých inštitucionálnych nedostatkov, ktoré vedú k slabým ekonomickým, sociálnym a politickým výsledkom. Na tieto dopady môžeme nahliadať z viacerých pohľadov.

Z ekonomického pohľadu korupcia výrazne narúša zdravú súťaž medzi firmami, zneisťuje a odrádza investorov, čo má za následok menej zahraničných a domácich investícii. To ohrozuje zdravie a výkonnosť ekonomiky.[49] Značná časť korupcie vedie k plytvaniu prostriedkov určených na verejné služby alebo práce. Korupcia má tak za následok nízky hospodársky rast, vysokú infláciu, znehodnocovanie meny, veľkú príjmovú nerovnosť spojenú s chudobou a menej daňových príjmov. ^{[50], [51], [52], [53]} Dôsledkom korupcie sú tak okrem iného predražené služby a to buď vo forme zvyšovania daní alebo sú pri nezmenenom daňovom zaťažení poskytované služby v menšom rozsahu, či nižšej kvalite. Príkladom zo zdravotníctva sú verejné obstarávania, pri ktorých môžu byť na základe korupcie zvýhodňovaní menej kvalitní uchádzači alebo produkty zabezpečované z verejných zdrojov môžu byť predražené. To narúša súťaž medzi firmami, odrádza poctivých investorov a vzniknuté plytvanie verejných zdrojov sa odzrkadlí aj na bežnom občanovi, ktorý dostáva menej, ako by pri rovnakej úrovni zdrojov mohol.

Korupcia má okrem veľmi negatívnych ekonomických dopadov aj spoločenské a politické dôsledky. Korupcia narúša prístup ľudí k verejným službám, podľa toho či majú peniaze na úplatok, resp. poznajú „správnych ľudí“ alebo nie, čo vyvoláva napätie v spoločenskej štruktúre a polarizáciu spoločnosti. V demokratickom systéme korupcia vedie ku všeobecnej strate dôvery vo verejné inštitúcie, nakoľko zverenú moc zneužívajú na súkromné záujmy. Ľudia strácajú dôveru v štát, rovnosť pred zákonom, vymáhateľnosť práva a s rastúcou kriminalitou upadá morálka. Krajina s rozšírenou korupciou stráca renomé a stáva sa nedôveryhodnou, keďže ľudia a informácie sa dajú ľahko „kúpiť“. Korupcia môže tiež vyústiť v zníženie záujmu o politickú participáciu, čo má za následok absenciu transparentnosti politických rozhodnutí a degeneráciou politického vývoja v krajine. Korupciu je možné prirovnať k zhubnému nádoru, ktorý neustále rastie a šíri sa. V prípade, že sa nebude liečiť, rozšíri sa do takej miery, že zapríčiní rozklad demokratického systému, jeho paralyzáciu až jeho zánik.

4. Korupčný trh v zdravotníctve na Slovensku

Korupčný trh v zdravotníctve je veľmi rozsiahly a pozostáva z veľkého množstva aktérov a transakcií. Na Slovensku sa počet aktérov výrazne upravil zmenou režimu a privatizáciou po roku 1989 a následnou decentralizáciou moci na novovzniknuté inštitúcie. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že takmer medzi všetkými aktérmi, medzi ktorými prebiehajú určité transakcie je potenciálna hrozba korupčného správania. V zdravotníctve sa tieto premenné nachádzajú vo viacerých prípadoch (Schéma 1).

Schéma 1: Zjednodušený model korupčného trhu v zdravotníctve

Zdroj: Vlastné spracovanie

Bod 1 označuje tzv. „malú korupciu“ (petty corruption), ktorej dopad občan pocíti priamo na svojom príjme (napr. úplatky lekárom). Medzi týmito aktérmi prebiehajú aj neformálne platby. Na tieto platby je verejnosť veľmi citlivá, nakoľko priamo ovplyvňujú ich disponibilný príjem. Tieto platby však z pohľadu celého objemu zdrojov nachádzajúcich sa v  korupčnom trhu predstavujú iba minimálnu časť.

Bod 2 označuje vplyv záujmových skupín a súkromného sektora na presadzovanie vlastných záujmov. Tento aktér môže vplývať na parlament a ministerstvo zdravotníctva na úrovni politickej korupcie alebo state capture[54], rovnako dokáže presadzovať svoje záujmy na úrovni manažmentu poskytovateľov (napr. predražené verejné obstarávania).

Bod 3 označuje možnú korupciu pri získavaní potrebných povolení a ovplyvňovanie regulácie na úrovni samosprávneho kraja (napr. povolenie na prevádzku, neodobranie povolenia pri nespĺňaní kritérií).

Bod 4 označuje politickú korupciu na centrálnej úrovni (napr. kupovanie hlasov, protislužba pri podpore iných noriem) a zároveň korupciu na úrovni ústavnej starostlivosti (napr. povolenia, politicky nominované vedenie, tvorba pevnej siete poskytovateľov).

Bod 5 označuje korupciu na úrovni zdravotných poisťovní a poskytovateľov (napr. podpísanie zmluvy, dohadovanie zmluvných podmienok ako ceny, limity, revíznej činnosti) a zdravotných poisťovní a ministerstva (napr. pri kategorizácii liekov).

Bod 6 označuje korupciu farmaceutického priemyslu primárne na úrovni poskytovateľov (napr. preferencia vlastných produktov – často diskutovanými kongresmi) a ministerstve zdravotníctva v oblasti liekovej politiky (napr. pri kategorizácii liekov).

Bod 7 označuje korupciu medzi jednotlivými poskytovateľmi zdravotnej a lekárenskej starostlivosti (napr. na základe dohody medzi poskytovateľom a lekárňou sú poistenci smerovaní do preferovanej lekárne; korupčné dohody o smerovaní a liečení pacientov medzi ambulantnými a ústavnými poskytovateľmi a pod.).

Jednotlivé transakcie často neprebiehajú tak „jednoducho“ ako je naznačené na schéme 1. Problém popísať a hlavne odhaliť korupciu spočíva v prepojení viacerých aktérov. Napríklad záujmová skupina finančne podporí politickú stranu, ktorej nominant sa dostane na ministerstvo zdravotníctva. Ten ovplyvní riaditeľa štátnej nemocnice pri verejnom obstarávaní, aby preferoval spoločnosť, ktorá sponzoruje politickú stranu (tzv. verejné obstarávanie šité na mieru). Takáto korupcia je len ťažko preukázateľná a v prípade, že sa ju aj podarí preukázať, potrestanými zväčša nie sú strojcovia korupčnej transakcie, ale iba jej realizátori.

5. Neformálne platby

Špecifikom šedej ekonomiky v zdravotníctve sú aj tzv. neformálne platby. Tento fenomén má množstvo definícii a synoným. Autori sa nevedia zhodnúť jednak na definícii, ale ani na podstate neformálnych platieb a otázkach ich ilegality či vzťahu ku korupčnému správaniu. Táto časť stručne popisuje neformálne platby, ich dopady, vzťah k nelegálnosti a korupcii ako aj objem neformálnych platieb v zdravotníctve z pohľadu dostupnej literatúry.

5.1 Definícia

Podľa Lewisa[55] sú to platby individuálnym a inštitucionálnym poskytovateľom v nepeňažnej forme alebo v hotovosti, ktoré sú mimo oficiálnych platobných kanálov alebo sú to nákupy, ktoré by mali byť kryté systémom zdravotnej starostlivosti. Podľa neho sú neformálne platby formou korupcie.  Podľa Ádáma[56] sú to svojvoľné platby, ktoré môžu mať finančný alebo iný hmotný charakter, dávané lekárovi dobrovoľne pacientom alebo jeho príbuzným po ukončení liečby. Thomson a Witter[57] neformálne platby opisujú ako platby štátnym zdravotníckym pracovníkom alebo inštitúciám, ktoré nie sú schválené príslušnými úradmi. Podľa Chawlu[58] ide o platby dávané pacientmi alebo inými osobami v ich mene, v peniazoch alebo v naturáliách, verejným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (jednotlivcom alebo inštitúciám) priamo alebo prostredníctvom inej osoby za už poskytnuté alebo v budúcnosti poskytnuté zdravotnícke služby, pričom príjemcovia týchto platieb ich v súlade s platnými zákonmi tejto krajiny nie sú oprávnení prijímať. Svetová banka[59] tieto platby vníma ako neoficiálne platby poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za služby, ktoré majú byť poskytované pre pacienta zdarma. Gaál a kol.[60] neformálne platby definujú ako priamy príspevok, ktorý je dodatočný k akémukoľvek príspevku stanovenému v rámci zákonného nároku, v hotovosti alebo v naturáliách, pacientmi alebo inou osobou konajúcou v ich mene, poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za služby na ktoré majú  pacienti nárok.

Podľa vyššie uvedených definícií je citeľná diskrepancia vo vnímaní a následne definovaní neformálnych platieb. Platby sú vnímané ako dobrovoľné (Ádám) alebo iba nikým neschválené (Thomson a Witter) až po nelegálne (Chawla) či korupčné (Lewis). Z tohto dôvodu sú okrem iného problematické aj medzinárodné porovnania. Chereches a kol. na základe systematickej analýzy definícií neformálnych platieb vytvorili 3 kategórie týchto definícii: (1) neformálne platby ako nezákonné platby; (2) neformálne platby ako neoficiálne alebo neformálne platby; (3) neformálne platby ako dodatočné platby k všetkým formálnym hotovostným platbám požadovaným v rámci nároku.[61]

Okrem chýbajúcej univerzálnej definície je problém aj nejednotnosť terminológie. Už samotné označenie tejto problematiky je veľmi rôznorodé. Tieto platby sa označujú ako svojvoľné alebo ďakovné platby (gratuities or gratitude payments), obálkové platby (envelope payments), podpultové platby (under-the-counter payments), neoficiálne platby (unofficial payments), platby „pomimo“, „všimné“ alebo „pod stolové platby“ (under-the-table payments) a pod.

5.2 Dopady neformálnych platieb

Tieto platby majú negatívny dopad na zdravotný systém ako celok (nemožná regulácia a únik na daniach; platby idú iba vybraným jednotlivcom a nie do zdravotníctva; narúšajú dostupnosť a spravodlivý prístup k službám; môžu negatívne ovplyvňovať kvalitu starostlivosti), ale aj na jednotlivca (dopad na ich disponibilný príjem, dostupnosť a kvalitu služieb a pod.). Miera ich negatívneho dopadu na jednotlivcov je závislá od typológie týchto platieb (sú to platby z vďačnosti? sú vyžadované? majú symbolickú hodnotu alebo predstavujú značnú finančnú záťaž pre pacientov?).  Gaal a McKee rozdeľujú tieto platby do dvoch hlavných skupín: dary (donation) a platby za služby (fee-for-service).[62] Donačné platby sú podľa nich podmienené sociálnymi, kultúrnymi a etickými aspektmi, pričom sú založené na báze dobrovoľnosti, kdežto platby za služby sú podmienené protislužbou a vynucované.[63] Neformálne platby za služby sa od tých formálnych často odlišujú iba chýbajúcou transparentnosťou, reguláciou a prerozdelením. V závislosti od pomeru takto rozdelených platieb je určená miera ich negatívneho dopadu.

Na druhej strane, existencia neformálnych platieb napriek negatívnym dopadom môže v určitých ekonomikách prinášať výhody. Ak si štát nemôže dovoliť dostatočne financovať zdravotníctvo, neformálne platby môžu byť významným zdrojom na poskytovanie aspoň určitých služieb. Gaál v tomto smere dodáva, že za týchto okolností je lepšie ak neformálne platby prakticky zabezpečujú aspoň nejaké zdravotnícke služby, najmä ak lekári prispôsobujú ceny pacientom podľa ich schopnosti zaplatiť, ak alternatívou k tomuto stavu je absolútna nedostupnosť služieb.[64]

5.3 Neformálnosť vs. nelegálnosť

Určité činnosti sú neformálne, čo znamená, že nie sú riadené a kontrolované štátom, ale to neznamená ich protiprávnosť – nelegálnosť. Ak určitá aktivita nie je presne definovaná zákonom, neznamená to, že je to v rozpore so všeobecne platnými normami. V tomto prípade naopak platí, že čo nie je zakázané je povolené, aj keď je to neformálne. Neformálne platby môžu byť na úrovni neformálnych (kytica kvetov ako poďakovanie), ale aj nelegálnych (úplatok v zmysle trestného zákona) platieb. Nelegálnosť platieb sa odlišuje medzi krajinami, ale aj v čase v rovnakej krajine, odvíjajúc sa od zmien platnej legislatívy.

6. Zdroje

ÁDÁM, G.: Gratuity for Doctors and Medical Ethics. Journal of Medicine and Philosophy, 1989 14: 315 – 322.

AKCAY, S.: Corruption and human development. Cato Journal, Vol. 26, No.1., Cato Institut, 2006

AMUNDSEN, I.: Corruption – Definitions and Concepts, Chr. Michelsen Institute, Bergen, 2000

ANDVIG, J., FJELDSTAD, O., AMUNDSEN, I., SISSENER, T., SOREIDE, T.: Research on corruption: a policy oriented survey. Chr. Michelsen Institute and Norwergian Institute of International Affairs, Oslo, 2000

BEBLAVÁ, E., ZEMANOVIČOVÁ, D.: Krajinka rovných a rovnejších?. Kalligram, Bratislava, 2003

BEBLAVÝ, M.: Ekonomický pohľad na škodlivosť korupcie a jej možné riešenia. Ekonomický časopis, vol. 55, no. 7, 2007, pp. 697-711

BEGOVIČ, B.: Corruption, Lobbying and State Capture. CLSD Working Paper, Belehrad, 2005

GAAL, P., BELLI, P.C., MCKEE, M., SZÓCSKA, M.: Informal Payments for Health Care: Definitions, Distinctions, and Dilemmas. Journal of Health Politics, Policy and Law, Duke University Press.Vol. 31, No. 2, April 2006

GAAL, P., MCKEE, M.: Fee-for-service or donation? Hungarian perspectives on informal payment for health care. Social Science & Medicine 2005;60(7)

GRAY, CH.,W., KAUFMAN, D.: Corruption and Development. World Bank, Washington DC, 1998

HELLMAN, J.S., JONES, G., KAUFMANN, D.: Seize the State,Seize the Day: State Capture, Corruption, and Influence in Transition. Policy Research Working Paper 2444, World Bank Institute, 2000

KLITGAARD, R., MACLEAN-ABOROA, R., PARIS, L. H.: Corrupt Cities: A Practical Guide to Cure and Prevention. Institute for Contemporary Studies and World Bank Institute, Oakland, California, 2000

KLITGAARD, R.E.: Controling Corruption. Preface to Paperback edition, University of California Press, London, 1991a

KLITGAARD, R.E.: Controling Corruption. University of California Press, London, 1991b

LEWIS, M.: Who Is Paying for Health Care in Eastern Europe and Central Asia?. Washington, DC: Human Development Sector Unit, Europe and Central Asia, Region, World Bank. 2000

M.E.S.A.10: Inštitucionalizácia lobingu ako korupčný nástroj. Bratislava, 2010

MAURO, P.: Corruption: Causes, consequences, and agenda forfurther research. Finance and Development, 1998

CHAWLA, M. (2000) cit. v SHAHRIARI, H., BELLI, P., LEWIS, M.: Institutional Issues in Informal Health Payments in Poland: Report on the Qualitative Part of the Study. Produced for the Health, Nutrition, and Population, Population Reproductive Health Thematic Group of the World Bank. Washington, DC: World Bank. 2001. 48 s.

MUŽIK, R., SZALAYOVÁ, A.: Analýza neformálnych platieb v zdravotníctve na Slovensku, Health Policy Institute, Bratislava, 2013, 96 s.

OFFE, C.: Political Corruption: Conteptual and Practical Issues. In: KORNAI, J.,  ROSE-ACKERMAN, S. (ed): Problems of Post Socialist Transition (Volume 1): Building a trustworthy State, Palgava, 2004, pp. 290-330

RĂZVAN, M. et al.: Defining informal payments in healthcare: a systematic review, Health Policy Vol. 110, Issue 2, May 2013

ROSE-ACKERMAN, S.: Corruption and Goverment: Causes, Consequences and Reform, Cambridge Universtiy Press, Cambridge, 1999

SELINGSON, M.A.: The Impact of Corruption on Regime Legitimacy: A Comparative Study of Four Latin American Countries, The Journal of Politics, Vol. 64, No. 2, 2002, pp. 408-433

SHLEIFER, A., VISHNY, R.W.: Corruption, The Quarterly Journal of Economics, Vol. 108, No. 3, 1993, pp. 599-617

SIČÁKOVÁ – BEBLAVÁ, E., BEBLAVÝ, M,: Prístupy k definovaniu korupcie, Sociológia, roč. 39, číslo 4, 2007, pp. 316-333

SIČÁKOVÁ – BEBLAVÁ, E., BEBLAVÝ, M.: Záujmy, ich presadzovanie a korupcia vo verejnej politike, Institute of Public Policy , Bratislava, 2009

ŠUŠLÍKOVÁ, K., ZUBERSKÁ, M., HRUBALA , J.,: Sprievodca labyrintom korupcie, Bratislava, 2005

TANZI, V.: Corruption Around the World: Causes, Consequences, Scope and Cures, IMF Staff Papers, vol. 45, no. 4, International Monetary Fund, Washington DC, 1998, pp. 559-594

THOMPSON, R., WITTER, S.: Informal Payments in Transitional Economies: Implications for Health Sector Reform. International Journal of Health Planning and Management, 2000. 15: 169 – 187.

ÚSTREDNÝ PORTÁL VEREJNEJ SPRÁVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY, [online], [cit. 24.2.2011], Dostupné na internete: http://portal.gov.sk/Portal/sk/Default.aspx?CatID=39&etype=1&aid=860, 2011

VAŠEČKA, M.: Sociologické aspekty korupcie. Transparancy Internatiol Slovensko, Bratislava, 2007, 28 s.

WORLD BANK: Albania poverty assessment. World Bank, 2003, 141 s.