—
Väzňova dilema
Väzňova dilema je názov problému z oblasti teórie hier. V roku 1950 ho sformulovali Merril Flood a Melvin Dresher. Jeho znenie doladil Albert Tucker nasledovne:
- Dvaja podozriví sú zadržaní políciou. Polícia nemá dostatok dôkazov a navštívi preto oboch väzňov, ktorí sú oddelení, aby im ponúkla rovnakú dohodu. Ak bude jeden z nich svedčiť proti druhému (zradí druhého) a tento nič neprezradí (bude spolupracovať), zradca bude prepustený a spoluväzeň si musí odsedieť celých desať rokov. V prípade, že obaja nebudú svedčiť, budú odsudení len na 6-mesačné odňatie slobody. Ak sa väzni zradia navzájom, bude im udelený 5-ročný trest. Obaja väzni sa musia rozhodnúť, či budú mlčať alebo svedčiť, pričom vedia, že spoluväzeň sa o zrade nedozvie pred ukončením vyšetrovania. Ako by mali väzni konať?
Na prvý pohľad sa pozorovateľovi zdá, že najvýhodnejšie je pre oboch mlčať, vtedy odídu s najnižším trestom (po 6 mesiacov). Avšak z individuálneho pohľadu každého jedného zo zadržaných to vyzerá inak: ak bude mlčať, môže dostať trest 6 mesiacov alebo 10 rokov. Ak prehovorí, môže sa dostať na slobodu alebo dostane 5-ročný trest. Racionálnym individuálnym rozhodnutím je teda zrada, ktorá je matematicky vždy výhodnejšia, a to bez ohľadu na to, akú stratégiu si vyberie druhý väzeň.
| Väzeň B mlčí | Väzeň B zradí | |
|---|---|---|
| Väzeň A mlčí | Obaja: 6 mesiacov | Väzeň A: 10 rokov Väzeň B: oslobodený |
| Väzeň A zradí | Väzeň A: oslobodený Väzeň B: 10 rokov |
Obaja: 5 rokov |
Iná situácia nastáva pri opakovaní väzňovej dilemy (tzv. iterovaná väzňova dilema), kde sa podobná situácia rieši opakovane a „zradcu“ môže potrestať hnev „zradeného“. Tu sa racionálnou stratégiou javí spolupráca (mlčanie).
Väzňova dilema pomáha racionálne vysvetliť niektoré neefektívne rozhodnutia napr. v ekonómii alebo politike.
Štvrťročník o liekovej politike
Sprievodca pôrodnicami
