Zomrel Lajos Molnár

Lajos Molnár (13. 10. 1946 – 23. 3. 2015) bol v rokoch 2006 a 2007 maďarským ministrom zdravotníctva za liberálnu stranu SZDSZ. Zámery jeho reformy zdravotníctva pripomínajú reformu slovenského ministra Rudolfa Zajaca.

Že aká podlá a koľko škody môže napáchať populistická politika, to od roku 2010 zažilo na vlastnej koži mnoho skupín v maďarskej spoločnosti. Tu už každý bol obetným baránkom a každý je nepriateľ: filozofi a bezdomovci, 65-roční sudcovia a riaditelia nemocníc, trafikanti aj bankári – a mohol by som pokračovať. Ale pravdou je, že hlavným cieľom bezohľadne klamajúcej, diabla na stenu kresliacej populistickej politiky, bol Lajos Molnár, minister zdravotníctva vlády MSZP-SZDSZ z roku 2006. Akonáhle nastúpil do úradu, na národnej a miestnej úrovni netrpezlivo na moc čakajúci politici FIDESZu ihneď začali burcovať lekárnikov, lekársku komoru, farmaceutické spoločnosti a pacientske organizácie. To napokon viedlo k predreferendovej kampani proti poplatkom za návštevu lekára, rozbitiu ľavo-liberálnej koalície a nakoniec 2/3 víťazstvu FIDESZu vo voľbách v roku 2010.

Lajos Molnár odstúpil z postu ministra 6. apríla 2007, iba po necelých 10 mesiacoch. Počas tejto krátkej doby urobil pre zmenu zdravotníctva, ktoré bolo od čias socialistického plánovania takmer bezo zmien, viac, než ktorýkoľvek jeho predchodca alebo nástupca. Spomienky laickej verejnosti sú nepresné a skreslené: väčšina z nich si spomenie iba na stiahnuté reformy zavedenia pluralitného poisťovacieho systému a poplatky za návštevu lekára. Toto naozaj boli porážky, a nás nemôže utešiť, že tieto otázky dodnes nie sú inak, ani lepšie vyriešené. Na druhej strane, a to je veľký úspech, že zákon o liekovej politike, ktorý do parlamentu priniesol Lajos Molnár, je v podstate stále v platnosti, ako aj štrukturálna reforma nemocníc, proti ktorej síce FIDESZ v čase jej vzniku organizoval demonštrácie, ale nikdy ju nestiahol.

FIDESZ sa k moci vyšplhal prostredníctvom politickej mŕtvoly Lajosa Molnára. On to však bral psychicky aj fyzicky ľahko. Potom, v kruhu milujúcej rodiny a priateľov aktívne a s radosťou do života strávil ďalších sedem rokov. Po chvíli oddychu, z prvej ruky napísal históriu svojho vlastného ministrovania, ktorému dal priliehavý názov „Miért lettem antipatikus?“. Pokiaľ ma pamäť neklame, žiadny iný minister takúto správu pre potomstvo nazanechal. Toto nebolo len otázkou odvahy. Písať, nieto napísať knihu vie len veľmi málo z politikov. Lajos Molnár bol aj z tejto stránky výnimočná osobnosť. Bol polyhistor obdarený vynikajúcou pamäťou – ak je niečo takéto vôbec možné v 21. storočí.

Keď ako poslanec za parlamentnú SZDSZ prevzal post ministra, vedel, že bude štartovať zo slabej pozície. Liberálna strana bola menšou z koaličných strán, a kľúčoví politici MSZP na zdravotnú politiku oponovali všetky rozumné reformy. Nie, že by nevedeli, čo robiť – len sa vždy našiel dôvod, aby sa uspokojili: „Eh, máme na to ešte čas.“ A potom tu bol na všetko odhodlaný FIDESZ, ktorý sme už spomenuli vyššie.

Lajos Molnár mal ako lekár v minulom roku osobne skúsenosť s tým, čo presne ovláda každý laik. Že existujú aj bitky, kde sú šance ešte horšie ako vo veľkej politike. Rakovina pľúc je nevyliečiteľná. Všetku pomoc čo mu mohli poskytnúť, mu poskytli jeho lekárski kolegovia. Do predposledného momentu sa zdalo, že tento človek s tvrdou vôľou a charakterom v tejto bitke uhrá aspoň remízu. Ešte dva dni pred jeho smrťou, všetky hlavné nálezy dokazovali, že dostal od osudu ďalší významný čas. Ale zrazu tu bol okamih, kedy srdce, s ktorým do tej doby nikdy nemal problémy, vzdalo boj. Zomrel v spánku, mal 69 rokov.

Z maďarského originálu preložil Peter Pažitný