Nakŕm prasa a ničoho sa nechytaj!

Ako by malo fungovať financovanie zdravotníctva? Používam na to tento starý vtip:

Politik a prasa letia do vesmíru. Svoje úlohy majú v zalepených obálkach. Prasa rozlepí svoju obálku a číta inštrukcie:

„Vyhodiť rezervnú palivovú nádrž, zapáliť pomocné rakety, kurz na 312.606.“

Prasa všetko splní. Potom rozlepí svoju obálku politik a číta:

„Nakŕm prasa a ničoho sa nechytaj!“

Bohužiaľ, politici prasa nenakŕmia, zato stláčajú rôzne gombíky, ktorých funkcii často nerozumejú. Preto sme tam, kde sme.

Rozpočet pre rezort zdravotníctva je každoročne predmetom folklórnych tancov. Ministerstvo financií je zdržanlivé, kým zdravotnícki lobisti kvičia o hroziacom kolapse. Všetci pritom vedia, že ide o sektor, ktorý si žiadna vláda nedovolí nechať vybuchnúť, takže peniaze „sa“ nakoniec nájdu. Keď nie pri schvaľovaní rozpočtu, tak dodatočne, v priebehu roka, štát dolieva a oddlžuje.

Snahu o nastavenie predvídateľnosti financovania prejavil Rudolf Zajac v reforme z roku 2004. Platba za poistenca štátu, ktorá je automaticky každoročne valorizovaná, konečne aspoň trochu odpojila financovanie od politiky.

Ale politikom to nedalo, začali meniť parametre. Spolitizovali koeficienty pre platbu za poistenca štátu. Ministerstvo financií to po nejakom čase prestalo baviť a túto hru ukončilo. Dnes sa už za poistenca štátu neplatí arbitrárne percento z priemernej mzdy, ale zdravotníctvo dostane ministerstvom financií odhadnutý balík peňazí bez ohľadu na počet poistencov štátu. Znamená to, že čím viac poistencov štátu máme, tým menej štát zaplatí za každého jedného z nich.

To je počas súčasnej krízy brutálny problém, keďže veľké množstvo ľudí sa neplánovane stalo poistencami štátu (OČRky, PNky, nezamestnanosť). Za nich nedostanú poisťovne – a od nich poskytovatelia – ani cent.

Keby sociálni inžinieri nevŕtali do parametrov platby za poistenca štátu a zostali by sme pri Zajacových 4 percentách z priemernej mzdy, tak v tomto roku by bolo v slovenskom zdravotníctve o 300 miliónov eur viac než je. A nemuseli by sme riešiť problémy s dofinancovaním. 

Keby bolo keby. Žiaľ, zlé rozhodnutia plodia ďalšie zlé rozhodnutia. Sociálni inžinieri sa dostali do ďalšieho pokušenia – ďalšieho uprednostňovania štátnych organizácii pred súkromným sektorom. Peniaze len pre VšZP, len pre štátne nemocnice. Lebo nie sú si všetci rovní. Namiesto dofinancovania zdravotníctva sa má sanovať len štát. Súkromný sektor má smolu.

Výšku platby za poistenca štátu sme dlhé roky mali vyššiu oproti našim českým susedom. Situácia zmenila na prelome rokov 2017 a 2018, odvtedy platia Česi viac. V roku 2018 bol rozdiel 10 %, o rok neskôr 2019 to bolo 15 % a momentálne, po covidovej valorizácii, platia za každého z nich Česi o 71 % (!!!) viac. Návrh českého a slovenského rozpočtu na budúci rok sa v platbe za poistenca štátu líšia o 63 %.

Začínam preto pochybovať, či sme naozaj svedkami štandardného folklóru. Cítim tu istý rozdiel oproti minulým sezónam. Manažment štátu mi príde dnes chaotický a amatérsky. Môže za to aj pandémia, aj povolebná zmena, keď si vládne strany so sebou do úradov nepriniesli dostatok kvalifikovaných ľudí, ale vyhodili tých, ktorí systému ako-tak rozumeli. 

Mám teda obavu, či si všetci zúčastnení skutočne uvedomujú dôsledky svojich rozhodnutí resp. nerozhodnutí. A teda, mám obavu, či sa všetko naozaj utrasie.

Nie, zdravotníctvo neskolabuje. Nemocnice sa nezrútia, ambulancie nezatvoria, lieky budú. Len – čakačky budú dlhšie, bude sa vyberať viac priamych (aj nelegálnych) poplatkov, inovatívna liečba bude pre vyvolených, a Rázsochy opäť nebudú.

Vláda si dala do svojho programového vyhlásenia zámer urobiť slovenské zdravotníctvo také atraktívne, aby tu zdravotníci zostávali a aby sa vrátili tí, ktorí odišli do zahraničia. Sľúbila, že „štát prinavráti do centra svojej pozornosti ako svoj primárny záujem zdravie občanov.“

Návrh rozpočtu na budúci rok je v príkrom protiklade s týmito ambíciami. Takto si tu to Švajčiarsko veru nevybudujeme.

článok bol napísaný pre Zdravotnícke noviny