Socialistická cesta vedie do priepasti

Ako hodnotíte súčasný stav slovenského zdravotníctva potom, čo sa zastavila jeho transformácia a kroky vlády Roberta Fica?

T. Szalay: Prvý dojem, ktorý človek musí nadobudnúť potom, čo sme štyri roky budovali systém s nejakou víziou, jasným cieľom a hľadaním spôsobu, ako sa k nemu čo najefektívnejšie dopracovať, je bezradnosť. Teda nie sú zrejmé ciele, kam a ako sa chceme dostať. Prešľapujeme na mieste, vypúšťajú sa skušobné balóniky, „čo-by-bolo-keby“. Stojí to veľké peniaze a mnoho energie. Napríklad hovorí sa o prepoistení poistencov do jednej štátnej zdravotnej poisťovne. Ide o asi 3 milióny ľudí. Minula sa na to hromada papiera, síl, pripomienkové konania rezortov, právne expertízy a nakoniec podľa ministrových slov z toho nič nebude. Čas sa strácal vecami, ktoré nie sú problémom, ale problémy zostali bez povšimnutia.

Nazdávate sa, že je to bludný kruh?

T. Szalay: Nemyslím si, že to tak nevyhnutne je. Keď si pozriete optimalizačno-racionalizačný materiál, ktorý vláda schválila 23. mája, nástroje navrhované ministerstvom zdravotníctva – ak si odmyslíme jednu zdravotnú poisťovňu – sú nástrojmi zo štandardného repertoáru štandardnej zdravotnej politiky. Problémom sú ideologické mantinely, ktoré neumožňujú použiť veci na ozajstnú pomoc rezortu. Na tom sa vzácne zhodujú odborníci i analytici. Preto je minister nútený vymýšľať dávno objavené. Teda ideologické obmedzenia neumožňujú vybrať správne riešenia na prvýkrát.

Stáli ste za reformou bývalého ministra Zajaca, ktorú súčasná vláda tvrdo kritizuje. Rudolf Zajac sám pripúšťa isté nedostatky.

P. Pažitný: Súčasná vláda zákony nečítala a nepochopila ich, ani netuší o existencii nástrojov, ktoré by mohla použiť. Čoho sa to negatívne hodnotenie týka, aké sú naň dôkazy? Vláda nemá dôkazy na to, že reforma bola zlá. Je to len tvrdenie.

Reforma určila istý základný koncept rozvoja zdravotného systému. Samozrejme, ten treba postupne zlepšovať. Ale tomu treba rozumieť. Systému, ako je nastavený, nestačí jedno kladivo, on má veľa budíkov a tie treba jemne nastavovať – na strane poskytovateľov starostlivosti, poisťovní, Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ministerstva. Treba ho regulovať. Na to musia byť ľudia, ktorí tomu rozumejú a vedia veľmi jemne nastavovať parametre systému. Tomuto súčasná vláda nerozumie, nevie, ako nastaviť reguláciu siete, cien, platobných mechanizmov, kódovanie a celý rad ďalších súvisiacich vecí. Treba vedieť kde je problém, čo sa v nemocniciach deje, aby boli rovnako platené atď. Neexistuje jedno univerzálne veľké riešenie.

Hovoríte s poslancami, upozorňujete ich na existujúce možnosti riešenia?

P. Pažitný: Každý mesiac vydávame náš buletin Into Balance, ktorý dostáva každý poslanec do elektronickej pošty aj v tlačenej podobe do riadnej pošty. Máme ho i na našej internetovej stránke www.hpi.sk. Teda majú všetky informácie k dispozícii a mali by vedieť, čo sa deje a čo treba robiť. Okrem toho musia poznať dôkazy, čísla. Ale oni sa o ne nezaujímajú a podobne ako ostatní ľudia sú náchylní veriť tomu, čo im vláda hovorí. Pritom zdravotníctvo je dnes najdôležitejšia téma našej spoločnosti.

Hovoríte o dôkazoch. No tie nezaznievajú ani zo strany vlády?

T. Szalay: Minister Valentovič povedal napríklad, že jedna poisťovňa je dôležitá preto, lebo vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni sú zhromaždení najrizikovejší pacienti s najnákladnejšou liečbou. Urobili sme vlastnú analýzu stavu, z ktorej vyplynulo, že to vôbec nie je tak. Publikovali sme to v dvoch po sebe idúcich číslach buletinu a nikto si to okrem týždenníka Trend nevšimol.

Pri koncipovaní návrhu reformy ste vychádzali tiež zo zahraničných skúseností?

P. Pažitný: Pravdaže sme sa o ne zaujímali. A treba to robiť aj teraz. Samozrejme s tým, aby sa tie modely čo najlepšie adaptovali na Slovensko. My sme sa opierali o to, že musia platiť tri základné pravidlá: Po prvé, zodpovednosť zdravotnej poisťovne za nákup zdravotnej starostlivosti, potom zodpovednosť poskytovateľa za správne poskytnutú zdravotnú starostlivosť a naostatok zodpovednosť pacienta za svoj zdravotný stav. To sú elementárne kritériá, na ktorých je celá reforma postavená.

Pri porovnaní koncepcie a reality – nakoľko je koncepcia skutočnosťou?

P. Pažitný: Najďalej je zodpovednosť zdravotných poisťovní, sú pod úradom pre dohľad, no treba stále zlepšovať ich kontrolu a reguláciu. Významne sa posunula vpred zodpovednosť poskytovateľov, ale asi štvrtina nefunguje v rozpočtových obmedzeniach a tu by malo ministerstvo viac pracovať. Najmenej je rozvinutá zodpovednosť pacienta, lebo sa nepodarilo sa presadiť definíciu zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti, ktorý by určil limity zodpovednosti poistenca a pacienta a stále sa nepodarilo presadiť protokoly. Tie sú dôležité pre to, aby správne definovali, čo majú poisťovne nakupovať, poskytovatelia poskytovať a ako sa majú poistenci a pacienti správať.

Čo v tomto treťom prípade je najdôležitejšie?

A. Szalayová: Ide o to, či pacient dodržiava lekárom stanovený liečebný režim, či užíva lieky a tak, ako má, či ide do ambulancie zavčasu alebo až keď má komplikácie. Teraz však chorí nemajú na takéto správanie sa žiadnu motiváciu, nenúti ich k tomu spoluúčasť na zdravotnej starostlivosti. Ak hádže lieky do odpadového koša, nespráva sa podľa pokynov lekára, čerpá z financií, do ktorých všetci prispievame, stále viac a viac. To je nespravodlivé voči zdravotnému systému a nezostávajú v ňom peniaze na iné dôležité veci.

Keby sa bola podarila transformácia všetkých nemocníc na akciové spoločnosti, aký by to malo na ne vplyv?

P. Pažitný: Zásadný. Riaditelia by museli udržať nemocnice v pluse a nerobili by dlhy. Vzťahy by boli výrazne transparentnejšie. Dnes sa môžu nemocnice beztrestne zadlžovať.

publikované v časopise EUROREPORT plus 06/2007