Etické rozhodnutia v zdravotníctve

Diskusia bola vedená pod taktovkou Štefana Hríba. Diskutujúcimi v paneli boli doc. MUDr. Peter Križan, prednášajúci témy „Etika v zdravotníctve“, ThDr. Milan Kováč, katolícky kňaz, básnik a spisovateľ a JUDr. MUDr. Peter Kováč, vysokoškolský pedagóg, súdny znalec a právnik.

Tri okruhy diskusie vychádzali z reálnych prípadov: predaj obličky cez inzerát, eutanázia Terri Schiavo a nebohé siamské dvojičky Marek a Miško.

V nasledujúcom texte vám ponúkame vybrané pasáže diskusie.

I.

HRÍB: Vraj 3 najzákladnejšie problémy etiky sú: eutanázia, interrupcie a obchodovanie s orgánmi. Pričom ja som si stále myslel, že najväčším etickým problémom je korupcia. Mýlim sa?

KRIŽAN: Obávam sa, že nie

HRÍB: Takže ideme hovoriť najprv o korupcii. Čo to je za problém?

KRIŽAN: Je to, stačilo by dodržiavať zákon, tu nie je potreba etiky. Toto sú protizákonné činy, takže etika by sa mala viac menej zameriavať na ten priestor, kde sa človek môže rozhodovať podľa svojho svedomia a presvedčenia, mimo rámca alebo v rámci toho zákona. Sú určite mimoriadne situácie, že pokiaľ nedostanem starostlivosť pre svoje choré dieťa, bez úplatku, tak musím to preglgnúť a ponížiť sa a urobiť tie kroky, ktoré vedú k záchrane môjho dieťaťa.

HRÍB: Za 18 rokov od novembra sa nepodarilo budovať dva stavy, to sú učitelia a lekári, a to všeobecným vyjadrením tak v platoch, ako aj všeobecným rešpektom. Prečo je to tak, že medzi lekármi, ktorí mohli byť niečím takým, je korupcia. Je korupcia bežná vec? Čím sa to stalo, že v tejto skupine ľudí, ktorá je inteligentná, robí určite zamestnanie, ktoré je kľúčové pre život ľudí, existuje bežne problém, že treba dať úplatok? Je to vec komunizmu?

KRIŽAN: Nie je to bežné, je to otázka drobnej elity, ktorá si to môže dovoliť v rámci svojho pracovného zaradenia a vytvárania podpultového tovaru. Je to model podnikania bez podnikateľského rizika. To znamená, že som vo formálne dôležitej pozícii, buď pedagogickej alebo zdravotníckej, mám určitý monopol, môžem vytvárať nedostupnosť tovaru. Všetky riziká za mňa znáša štátne (alebo podobné) zariadenie a ja si pestujem svoj parazitný kšeft. Je to nesmierne minimum ľudí, ktorí k tomuto majú prístup. Drvivá väčšina zdravotníkov žije z ruky do úst.

HRÍB: Nesmierna menšina? Ja by som to spochybnil. Chirurgovia sú nesmierna väčšina?

KRIŽAN: Tí chirurgovia, ktorí môžu natrčiť svoju zlatú ruku, aby sa im dobre darilo, tí sú v porovnaní so všetkými v menšine. Predstavte si chirurgické oddelenie: sú tam i tí, ktorí musia pacienta uspať či vzkriesiť, sekundári, zdravotné sestry, upratovačky… Keď sme len na chrirurgickom oddelení, maximálne 30 % je tých, ktorí sú tí zlatorukí, a keď sa k tomu pridá röntgen a patológia a laboratóriá a upratovačky atď., tak sa aj to scvrkne.

HRÍB: Posledná vec. Je to vo fungujúcom zdravotníctve, ak teda to v západnej Európe alebo na svete takto funguje, existuje niekde na svete fungujúce zdravotníctvo?

PLÉNUM: Sú lepšie a horšie.

HRÍB: V lepšie fungujúcom zdravotníctve je tiež tento model, že sú úplatky za vlastné zdravie? Je to bežné, že človekovi sa mi zlomí noha, tak za úplatok sa mi to ošetrí lepšie? Existuje to takto v západnej Európe?

KRIŽAN: Priamo takto nie, ale všade tam, kde je pevná dostupnosť zdravotníctva, tak je to otázka. Napríklad vo Veľkej Británii, kde je dostupnosť všeobecná: ide tu o investovanie času (vo verejnom systéme sa tvoria dlhé čakacie zoznamy, pozn. red.). Ako dôsledok sa vytvárajú paralelné štruktúry, ktoré nadhodnotu pasírujú, ale nejde o úplatok.

HRÍB: Čiže aby sa to upravilo, treba urobiť reformu zdravotníctva? Bude to jedna cesta k tomu?

KRIŽAN: Treba robiť kroky, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že bude tých javov menej. Nedá sa nič iné robiť, ako zvyšovať pravdepodobnosť dobrých javov a znižovať pravdepodobnosť zlých.

HRÍB: Vy dvaja, ktorý z týchto problémov považujete za kľúčový etický problém zdravotníctva na Slovensku?

KOVÁČ P.: Keď si na to pozriem z právneho hľadiska, tak obchodovanie s orgánmi. Médiá o tom prinášajú dosť nepresností – napríklad ak niekto proste ponúkne svoju obličku voľne na predaj, že môže byť odsúdený na toľko a na toľko…Zákon hovorí niečo iné: kto neoprávnene odoberie zo živej osoby orgán, tkanivo, bunku, tak potresce sa. Ale nič nehovorí o tom, kto daruje. Darovať nie je trestno-právne postihnuté. Je to síce v zákone nepriamo zakázané, ale neexistuje sankcia.

HRÍB: Nepriamo?

KOVÁČ P.: Nepriamo, hovorí sa, že darcovstvo je bezplatné, dáva sa náhrada prípadne na cestovné, stravné… My právnici na to máme iné prostriedky. Nikto nemôže zakázať vám poskytnúť nejaký dar napríklad. Je na váš, či ho prijmete alebo nie.

HRÍB: Dotiahnime to do dôsledkov, vy ste za to, aby človek mohol darovať, predávať, predávať svoj orgán?

KOVÁČ P.: Ja len vravím, že tak je to definované v zákonoch, vlastne mu za to nehrozí žiaden trest.

HRÍB: Ale vy, vy čo si myslíte?

KOVÁČ P.: Ja s tým nemám problém. Ja momentálne nič darovať nechcem. Ale keď je nejaký trh, tak on aj stále bude. Proste keď niečo zakážete, čo tým dosiahnete? To máte aj so zákazom potratov. Jediné, čo dokážeme bude to, že tieto potraty budú aj tak, a že sa nebudú robiť kvalitne, budú sa robiť pokútnym spôsobom a budete tak mať z toho zdravotné problémy, prípadne úmrtia.

KOVÁČ M.: Myslím si, že spoločnosť rieši problémy, na ktoré nie je vôbec zrelá, či sú to adopcie, eutanázia alebo predaj orgánov.Je to príliš veľké sústo pre spoločnosť, ktorá sa ešte nedostala tak morálne vysoko, aby mohla riešiť tieto otázky. Ja by som to riešil tak, ako to riešila cirkev v obdobiach osvietenstva, keď všetko zakazovala, pretože videla v tom nielen oslabenie moci, ale aj tie ostatné nebezpečenstvá. Pozrite sa na Galileiho. Pápež ho podporoval, ale opýtal sa ho, či je ľudstvo zrelé na to, že je zem guľatá. A v podstate tá informácia, ktorá bola objektívna, bola správna a mohla posunúť ľudstvo ďalej. V tom období ľudstvu ublížila, ono ešte nebolo zrelé na guľatú zem.

HRÍB: Ľudstvo nebolo zrelé na guľatú zem? A dnes je ľudstvo na to pripravené?

KOVÁČ M.: Z určitého pohľadu pre niektorých hej, pre niektorých nie, ale určite by táto spoločnosť, keď sa bavíme o týchto problémoch, nie je zrelá na debatu o eutanázii, interrupcii či obchodovaní s orgánmi. Ešte nie.

PLÉNUM: Myslíte len našu spoločnosť, alebo viete určiť nejakú, ktorá je na to zrelá?

KOVÁČ M.: Myslím si, že žiadna.

HRÍB: Kolega nemá vlastne nič proti predaju vlastných orgánov. Prečo vy s tým máte problém?

KOVÁČ M.: Mám problém s tým predať to, nie dať to. Čítal som článok, ktorý popisoval, aký skvelý pocit mal človek, čo predal obličku za 450 000 Sk. A že ak by nebol vo finančnej núdzi, tak by tú obličku aj daroval, ale keďže bol, pomohlo mu to. Ak sa bavíme o dávaní orgánov, tak iba pre dobrý pocit, nie pre finančný zisk.

HRÍB: A v čom je teda rozdiel?

KOVÁČ M.: Moja fyzická výbava nie je na to, aby som na tom zarábal, ale aby som žil. Ak mám niekomu darovať nejaký orgán s tým, že mi to neohrozí život, tak nech sa páči. Svätá cirkev, dokonca Ján Pavol II. bol veľmi otvorený pre darovanie orgánov, ale vždy by som bol v tej rovine darovania orgánu a nie predaja. By som to tak jasne zadefinoval, že orgány sa nesmú predávať, ale majú sa darovať.

HRÍB: Pán Križan, súhlasíte s týmto?

KRIŽAN: Pri zákazoch je väčší problém ako ich sledovať než ako ich dokázať zrealizovať. Ide o to, ako posunúť určitú vyspelosť nielen tým, aby keď niekto potrebuje orgán a má dosť peňazí sa dokázal zdržať tej kúpy a niekoho, kto nemá dosť peňazí a potrebuje sa liečiť iným spôsobom ako operáciou, sa dokázal pozerať na svet aj bez toho. Celé to vychádza z prostredia, kde sa radikálne zvyšujú možnosti liečby transplantáciami. Radikálne sa však znižuje množstvo potenciálnych darcov, na základe čoho vzniká napätie, preto časť ľudí je to nútená riešiť čiernym trhom.

HRÍB: Mne sa mojím sedliackym rozumom zdá zvrátené predávať svoje orgány a zarábať tak napr. na svojej obličke. Skúste mi oponovať.

KOVÁČ P.: Zarobiť sa dá na všetkom s čím sa dá obchodovať.

HRÍB: To ja nehovorím, ale nezdá sa vám to zvrátené?

KOVÁČ P.: Prečo by to malo byť zvrátené. Keď sa stretnú dve strany, ktoré majú záujem sa navzájom dohodnúť, tak kde je problém.

HRÍB: Ale nie je to zvrátené? Moja oblička to je akože tovar?

KOVÁČ P.: Pokiaľ vychádzame z premisy, že môžeme robiť všetko, čo neškodí iným, tak akým spôsobom škodí niekomu to, že ja niekomu darujem alebo predám svoju obličku?

HRÍB: V čom nie je O.K. predať svoj orgán, ak je O.K. samovražda?

KRIŽAN: Tu treba hovoriť o tom, že život považujeme za najvyššiu hodnotu. Ale sú situácie, keď sa tieto hodnoty premiešajú, chceme sa napr. zbaviť neznesiteľného mučenia, takže v tomto zmysle chceme radšej zomrieť ako žiť. Zdalo by sa to divné, ale stávajú sa človeku situácie, že chce vážne radšej umrieť, než žiť.

HRÍB: Dobre, tak zakončime tieto obličky, resp. predaj orgánov. Ste za alebo proti tomu, aby sa mohli predávať vlastné orgány a povedzte 1 – 2 vetami, prečo?

KOVÁČ P.: Som za, pretože nikomu ten človek neublíži. Sú dvaja spokojní na konci.

KOVÁČ M.: Ja som proti predaju, samozrejme. Pretože i keď je to moje telo, v podstate ho mám ako prejav života a mám úlohu žiť dôstojne ako človek, čím si osvojujem určité pravidlá, pričom pokiaľ by darovanie nejakého môjho orgánu by mohlo niekomu pomôcť, určite by som s tým súhlasil. Nemôžem však predávať niečo, čo mi v pravom zmysle slova nepatrí. To nevidím ani ako etické, ani ako dôstojné.

KRIŽAN: Poznáme aj spojenie „predajná žena“, keď človek je donútený rozličnými okolnosťami predávať sám seba do otroctva, či už na prostitúciu alebo na orgány. Istým spôsobom je tu potlačená jeho dôstojnosť v rozmedzí veľmi veľkého územia, a preto takýto človek by mal mať našu ochranu. Takže napr. to, že v rámci EÚ nechceme, aby si ľudia kupovali darované orgány, tak nepriamo tým chránime chudobných ľudí na Ukrajine, aby sa nerozpredali iba bohatej Európe.

II.

HRÍB: Druhou témou je eutanázia. Najprv základné stanoviská vás troch. Máte niečo proti eutanázii?

KOVÁČ P.: Nie.

HRÍB: Prečo?

KOVÁČ P.: Otázka je o tom ako si otázku eutanázie definujeme. Môžeme si urobiť klasifikáciu podľa čoho chceme, ale vychádzajúc opätovne z nejakej autonómie jednotlivca, tak pokiaľ je to jeho želaním, prečo by sme mali tomu brániť?

HRÍB: Aj v prípade, že som zdravý, proste chcem zomrieť, môžem požiadať o usmrtenie.

KOVÁČ P.: To už je pomoc pri samovražde.

HRÍB: No však mi povedzte. Prečo by ste to nedovolil?

KOVÁČ P.: Pokiaľ si eutanáziu zadefinujeme ako ukončenie života na žiadosť zadefinovaného, indiverzifikovaného infaustného stavu, tak prečo nie?

HRÍB: A čo keby sme si to zadefinovali „za akéhokoľvek stavu“? Prečo nie?

KOVÁČ P.: Samovražda nie je trestná, trestná je pomoc pri samovražde. A to je celý problém. Bavíme sa o eutanázii a pokiaľ sa bavíme o eutanázii v klasickej polohe, tak tá sa týka chorých. Pokiaľ je niekto zdravý, prečo by poprosil o pomoc niekoho iného?

KOVÁČ M.: Eutanázia… Ja som proti. Chodievam do jedného penziónu, kde navštevujem starých ľudí. Babky a dedkovia sú tam závislí na tých druhých. Pýtajú sa ma, kedy už zomrú, či Pán Boh už na nich zabudol atď. a ja ich chronicky ubezpečujem, že nezabudol, že ak v tom stave, v akom sú tu na zemi, tak to má nejaký vyšší význam. Chodieval som po domoch a pochoval som jednu z tých mojich babiek, a mesiac po tom som mechanicky šiel ku nej ju vyspovedať, zabudol som, že som ju pochoval, a tak som vpálil do izby, kde celé tie roky ležala, kde mala deku. Často som musel aj odísť, pretože bola v stave, že ma absolútne nevnímala, a tak potom som si uvedomil, že izba bola premaľovaná, prestavaná a tak som si vycupital a veľmi som si želal, nech nestretnem pani domácu. Zrazu ma chytila za ruku jej dcéra a ja som jej povedal, ja som zabudol, že som pochoval vašu mamu, a mal by som sa ospravedlniť. Celý ten čas, čo som sa pozeral na jej mamu, tak som jej želal, aby zomrela, nie preto, že by som sa nechcel o ňu starať, ale že som sa nemohol pozerať na to, ako trpí a teraz keď, keď odišla, mám taký pocit, že mi niečo chýba. Záleží od toho, či sa pozeráme na takto trpiaceho človeka očami viery a veríme v posmrtný život. Ten človek, i keď je nemobilný, dementný a je tu, ja verím v to, že keď jeho čas nastane, keď si ho Pán Boh zavolá, nastane poriadok. Ďalšia vec, s ktorou som sa stretol: rodina už čakala ako supi na majetok. Boli by radi, keby dedko, či babka zomrela, a tak som prichytil starých ľudí podvyživených, vyložených takto celý deň na umretie. A obávam sa, že keby tu bola možná eutanázia, tak by sa zneužívala.

KRIŽAN: Naša pomoc, ktorú môžeme ako ľudia a zdravotníci dať, je poskytnutie takých služieb, ktorými mu vrátime späť hodnotu života. Napríklad keď chce zomrieť, pretože má dekubity, smrdí sám sebe, tak ho tých dekubitov zbavme, aby sa mu hodnota života vrátila späť nad túžbu zomrieť. Je tu otázka, akým spôsobom sme ochotní a schopní toto zabezpečovať – túžbu trpiacich ľudí bez bolesti zomrieť. Objektívne máme dostatok prostriedkov na to, aby ľudia netrpeli, okrem iného morfium stále patrí medzi najlacnejšie lieky na svete. To znamená, že ak chceme človeku povedať, tvoj život je pre nás vyššou hodnotou ako to, že ty chceš zomrieť, tak my ti pomôžeme, aby aj pre teba nebolo najvyššou hodnotou zomrieť a aby si netrpel. To je základ.

HRÍB: Keby ste mali doplniť ešte váš osobný názor na eutanáziu?

KRIŽAN: Ja musím urobiť všetko pre to, aby som tomu človeku dal dôvod aby ten jeho život bol vyššou hodnotou ako zomrieť. Napriek tomu si viem predstaviť, že pri všetkej starostlivosti ostane nejaké množstvo ľudí, u ktorých sa tá hodnota jednoducho späť vrátiť nedá a ich rozhodnutie ďalej neostať žiť na tomto svete je nezvratné. Vtedy sa dá robiť niečo, čo sa volá eutanázia. To znamená, že vtedy keď treba zvážiť či v tejto malej množine ľudí to programizačne a právne je možné urobiť.

HRÍB: Dá sa to zo zákona?

KRIŽAN: U nás to nie je zákonom upravené.

KOVÁČ P.: Dovolím si oponovať, je to upravené. V trestnom zákone máme definovanú vraždu tak, že „kto druhého úmyselne usmrtí“. Od 1. 1. 2006 máme nový trestný zákon, ktorý napriek tendencii po dekriminalizácii zvýšil niektoré trestné sadzby. Napr. keď by ma niekto silou mocou žiadal, že chce byť usmrtený, lebo neuveriteľne trpí a ja by som sa k tomu nechal pohnúť, tak podľa starého zákona by sa to vzťahovala sadzba 12-15 rokov nepodmienečne a maximálna možná miera zníženia by bola 3 roky. Podľa nového zákona tá sadzba išla podstatne vyššie a jej minimálne možné zníženie je 8 rokov nepodmienečne. Pričom máme ešte úkladnú vraždu – to je keď iného usmrtím z vopred uvážených pohnútok, čo by sa zrejme vzťahovalo na takýto prípad. Tam máte v podstate len dve možnosti: 25 rokov alebo doživotie.

KRIŽAN: Každá krajina, ktorá pociťovala vnútornú potrebu osobitne právne úpraviť eutanáziu, mala a má podobnú právnu úpravu vraždy. Pocit, že treba upraviť expresis verbis eutanáziu vyplývalo z toho, že chceli niektorým osobám za určitých právnych podmienok umožniť, aby ich zdravotníci usmrtili. U nás eutanázia v tomto zmysle nie je povolená. Je zakázaná – uvádza sa to v etickom kódexe zdravotníka.

HRÍB: Sa nepripúšťa.

KRIŽAN: Sa nepripúšťa, čo je v podstate zbožné želanie a nie zásada.

KOVÁČ P.: Mňa fascinuje naše slovenské zákonodárstvo. Napr. do roku 1950 u nás existovala skutková podstata usmrtenie na žiadosť, ktorá bola na toto úplne ideálna. Bolo to trestné, ale bolo to dôrazne odlíšené od vraždy. Z hľadiska nebezpečnosti pre spoločnosť je to za určitých okolností považované za skutok milosrdenstva, kým teraz je to úkladná vražda. V Čechách bol návrh nového trestného zákona, kde bol trest za takéto konanie upravený myslím od nula do dvoch rokov. U nás je to proste doživotie.

HRÍB: A keď lekár vie, že to už nemá zmysel? Ako sa to rieši v praxi?

KRIŽAN: Rieši sa to rozmanitým spôsobom. Každý pacient je ohrozený na jednej strane nadmerným utrpením zo zbytočného liečenia a na druhej strane je ohrozený tým, že sa mu primeranej liečby nedostane. Je to otázka nedostatku systematického vzdelania a rovnocenných postupov a čiastočne aj otázka priamej a nepriamej korupcie. Vysvetlím: človek, ktorý je vyššie postavený má vyššie riziko, že zomrie utýraný zbytočnou terapiou, ako pacient, ktorý je chudobný a neznámy.

HRÍB: Takže ešte raz posledné kolo: Eutanázia – áno či nie a prečo?

KOVÁČ P.: Áno, pretože je to slobodné rozhodnutie. Samozrejme keďže v súčasnosti môžeme vycestovať kamkoľvek máme alternatívy. U nás napríklad na Slovensku je účasť na samovražde trestná. §115 švajčiarskeho trestného zákonníka je veľmi zaujímavý že má taký romantický prvok že účasť na samovražde nie je trestná pokiaľ ten dotyčný ktorý poskytne pomoc nemá z tej samovraždy prospech. Takže to je romantizmus 18. storočia v trestnom práve. Ktokoľvek môže do Švajčiarska vycestovať využiť tam pomoc jednej alebo dvoch špecializovaných organizácií a takto si pomôcť. U nás to napríklad nejde.

KOVÁČ M.: Z pohľadu na život ako dar som proti, samozrejme. Nie preto, že by to spoločnosť zneužívala, to nie je ten hlavný dôvod, ale je tiež závažný. Hlavný dôvod je, že Pán Boh život berie a Pán Boh život dáva. Treba však rozlišovať, aby sme nenaťahovali liečbu, ktorá je zbytočná.

KRIŽAN: Ja by som nadviazal na ten romantizmus. Treba sa na to pozerať reálne. Viem porozumieť tomu, že sú ľudia, ktorí za daných okolností už nechcú viac žiť, že majú na to dobré dôvody a majú to premyslené. Viem si predstaviť, že existujú takí ľudia, ktorí im za takýchto okolností sú ochotní pomôcť zomrieť. Považujem za správne, aby sme o tom hovorili.

HRÍB: K týmto dvom témam máte niekto nejakú silnú otázku?

PLÉNUM: Ten problém vznikol z nášho najväčšieho daru a je to slobodná vôľa voči svojmu telu. Problém vidím v tej osobe, ktorá eutanáziu vykoná: čo na to jej svedomie? Prečo by to mal byť lekár? Príslušník ozbrojených síl by taktiež dokázal zabiť, a prečo by to nemohla byť nejaká špeciálna jednotka alebo nejaký kukláč alebo niekto? Bol by za to platený?

KOVÁČ P.: V štáte Oregon funguje od 1994 roku Oregon Death with Dignity Act, ktorý umožňuje komukoľvek, kto je kvalifikovaným pacientom (to znamená, že má nejaké nevyliečiteľné ochorenie) požiadať lekára o preskripciu takej dávky liečiva, ktoré ho usmrtí. Tam sa robia dlhodobé štatistiky je tam asi najväčší štatistický súbor. Sú tam zaujímavé výsledky čo sa týka štruktúry o ktoré ich požiadajú napr. Vekovej, rasovej, vzdelanostnej je tam aj zaujímavé poznatky ohľadom počtu lekárov, ktorí sú ochotní také niečo vykonať. V Holandsku a Belgicku existuje tzv. eutanázia na vyžiadanie. Sú ľudia, ktorí sú ochotní na takom niečom sa podieľať.

HRÍB: A otázka bola že prečo lekár?

KOVÁČ P.: Nemusí to byť nevyhnutne lekár. Napr. vo Švajčiarsku to nie sú lekári.

III.

HRÍB: Posledná téma je interupcia. Vezmime si príklad siamských dvojičiek – stálo za to tie deti porodiť a snažiť sa ešte o ten operačný zákrok, keď ten smutný koniec sa zrejme dal aj predpokladať?

KRIŽAN: Na konkrétnom osobnom prípade sa nedá posudzovať všeobecný a naopak. Otázku treba rozdeliť: aké sú dôsledky toho, že máme starostlivosť o ženu v gravidite, že robíme skríningové ultrazvukové vyšetrenia, že robíme prvotrimestrové chemické vyšetrenia, druhotrimestrový skríning,. A druhá vec je, keď ja ako otec, alebo manželský pár alebo matka mám choré dieťa, ako sa k tomu postavím, to je úplne iná téma. Toto je konkrétny príklad. Deti sa narodili. Rodičia sa takto rozhodli, lebo liberálny zákon a prostredie im nenakazuje nechať si deti potratiť. Rozhodli sa ich mať a oni a ich deti znášajú tieto dôsledky, ktoré spolu s nimi znášajú trebárs aj zdravotníci.

KOVÁČ M.: Celý boom okolo toho bol, bol som z týchto správ unavený. A tie dvojčatá boli tom v rebríčku záujmu niekde úplne na konci. Keby tí kompetentní boli povedali, že nechajte ich, aby sa narodili tak ako sú, oni za chvíľočku umrú a to je pre nich najlepšie… Mohlo sa to povedať nejako inak, slušnejšie. Keby sa mne narodili siamské dvojčatá, tak nechcem operáciu, ale peniaze, ktoré by to stálo, by som dal do výskumu, prečo sa takéto veci stávajú, aby sa v budúcnosti nenarodili také deti. Vtedy by to bolo pre mňa zmysluplné.

HRÍB: Mala by byť podľa vás možnosť interrupcie, ak zistím takúto alebo inú „neliečiteľnú“ chorobu?

KOVÁČ M.: Ja by som nechal tie deti narodiť, nech oni samé rozhodnú o tom, že či budú žiť alebo nie.

HRÍB: A ako by sa o tom mohli rozhodnúť?

KOVÁČ M.: Svojou životaschopnosťou. Ale, ale nie, nie taký cirkus aký bol okolo tohto!

HRÍB: To, že tá mediálna stránka, však to je jasné…

KOVÁČ M.: Ale aj zdravotnícka! 14-hodinová operácia, 40-členný tím a ja neviem, čo všetko možné.

HRÍB: Dá sa o tom rozhodnúť ako lekár?

KRIŽAN: Takto, že určite nás nečaká nič iné, ako že diagnostické metódy pred narodením sa budú vyvíjať a zdokonaľovať. Otázka je: k čomu výsledky tých metód povedú? V dnešnej dobe zistenie diagnózy mimoriadne výnimočne vedie k zdravotnému prospechu toho vyšetrovaného plodu. A ak sa nájde nejaká chyba, tak je to jediný prípad v medicíne, kedy diagnostika nemá za následok liečbu, ale likvidáciu objektu diagnostikovania. Čiže je tam veľmi závažný rozpor, ktorý by som povedal reflektujú všetci zúčastnení: pôrodníci, genetici, morfológovia, všetci. Konkrétne prípad takýchto dvojičiek má jednu výnimku: správna diagnóza pred narodením môže naznačovať, či bude technicky možné ich oddeliť. To znamená koľko majú sŕdc, koľko majú rúk, nôh a všetky tieto veci. V tomto prípade sa to už blíži prognóze s akou pravdepodobnosťou sa s tým bude po narodení dať niečo robiť. Hoci istota samozrejme nebude nikdy.

HRÍB: No a čo si vy o tom myslíte všetci traja, že keď diagnostika nás povedie v spojení s liberálnym interrupčným zákonom k tomu, že nebudeme chcieť mať dieťa bez ruky, alebo škuľavé, alebo nepočujúce? Čo si o tom myslíte, o tejto možnosti, ktorá je skôr reálna než potenciálna?

KRIŽAN: No, reálne je to, že sa chytajú veľké veci, že sa nechytajú drobnosti, alebo takéto zdanlivé banálnosti. Otázka je, že akým spôsobom to ovplyvňuje spoločnosť, akým spôsobom to ovplyvňuje postoj k deťom, napríklad sú štatistiky, podľa ktorých sa štandardný postup, teda stupňových hrôz skríningu pred narodením a povedzme zachytávanie Downovho syndrómu a likvidácia, nevedie k otupeniu spoločnosti v starostlivosti o tých, čo sa narodia.

HRÍB: Čo by ste povedali, keď vám diagnostika umožní spoznať či vaše dieťa bude bez ruky?

KOVÁČ P.: Ja by som využil možnosti súčasného liberálneho interrupčného zákona. Keď sa bavíme o tejto konkrétnej operácii: interrupciu by sme mohli považovať za formu prevencie týchto heroických operácií.

HRÍB: Nepovedie k tomu, že sa uzákoní stav v spoločnosti, že postihnuté deti sú nechcené, lebo si môžeme vybrať či dieťa chceme alebo nechceme?

KOVÁČ M.: Stačí sa pozrieť do tretej ríše, keď sa rozhodovalo o bytí či nebytí, chlapec/dievča, modré oči. Tie veci tu už boli, stačí byť múdry a pozrieť sa do histórie. Máte plné právo rozhodnúť. Boh nepríde z neba a neodtrhne vám hlavu, lebo máte slobodnú vôľu.

KOVÁČ P.: To je voľba daných rodičov, danej matky konkrétne.

KOVÁČ M.: Tá žena neotehotnela sama. Vieme, že materstvo je intenzívnejšie ako otcovstvo, lebo jej sa to týka, ale to sa netýka len tej ženy, to sa týka aj toho muža aj on má právo rozhodovať o tejto veci, nielen ona, celé je to uletené.

A čo sa týka postihnutých detí, automaticky sa tu bavíme o spoločnosti, ktorá bude zložená z dokonalých ľudí, pretože už sa neráta s postihnutými ľuďmi. Postihnutí v spoločnosti sú veľmi dôležitou súčasťou spoločnosti. To, že nás viacej stoja, nie je postačujúci argument. Napadá ma pán Milan Rúfus, všetci obdivujú jeho básničky a v súčasti patrí medzi najväčších básnikov. Tento muž sa netají tým, že najväčším bohatstvom v jeho živote je jeho postihnutá dcéra a najviac sa bojí o jej osud, keď on tu nebude. Vždy je to uhol pohľadu a treba vidieť, aké to so sebou prináša dôsledky. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí majú postihnuté deti. Tie deti veľmi menia život. možno áno možno nie, ja však verím tomu, že aj postihnutí ľudia majú svoje veľmi dôležité miesto v spoločnosti, kde sa chcú ľudia vyvíjať zdravým spôsobom. Ak sa nejakým spôsobom chce spoločnosť zdravo vyvíjať, tak selektovať všetko čo je postihnuté, tak to asi určite nie je cesta.

HRÍB: Ďakujem za pozornosť, že ste prišli a že ste o tom hovorili.