Umelé prerušenie tehotenstva: novela novely

Poslanecký návrh zákona predložili parlamentu 27. marca 2009 poslanci Ľ. Mušková (ĽS-HZDS), V. Mazúrová (Smer-SD) a Š. Zelník (SNS), teda zástupcovia každej zo strán vládnej koalície. K zákonu priložili i stanovisko ministerstva financií, ktoré žiadalo doplniť dôvodovú správu o analýzu ekonomických dopadov. K obsahovej stránke sa MF nevyjadrilo.

Predseda parlamentu podľa zákona o rokovacom poriadku NR SR zasiela poslanecký návrh zákona vláde s požiadavkou na zaujatie stanoviska. Ak vláda do 30 dní neodpovie, o návrhu sa rokuje aj bez neho (§70 ods. 2 zákona č. 350/1996 Z. z.). K poslaneckému návrhu nebolo vypracované stanovisko vlády (či už márnym uplynutím lehoty na jeho zaujatie alebo tým, že P. Paška vládu o stanovisko ani nežiadal). Prvým čítaním prešiel návrh na 35. schôdzi parlamentu 21. apríla 2009. Návrh dostali na prerokovanie tri výbory – ústavnoprávny, výbor pre zdravotníctvo a výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien. Gestorským výborom bol výbor pre zdravotníctvo. Návrh zákona doznal v druhom čítaní niekoľkých úprav, a bol nakoniec schválený na 39. schôdzi parlamentu 19. júna 2009. Účinnosť nadobudol 1. septembra 2009.

Návrh na opravu sa objavil v skrátenom pripomienkovom konaní 14. septembra 2009.

Ak je naliehavosť problému, ktorý treba riešiť novelou zákona naozaj taká veľká, že vyžaduje zrýchlený legislatívny proces, prečo sa tomuto problému nepredišlo? Ministerstvo zdravotníctva prostredníctvom poslancov vládnej koalície vo Výbore NR SR pre zdravotníctvo dlhodobo predkladá návrhy legislatívnych úprav. Určite by bolo dokázalo presadiť potrebné opravy v 2. čítaní a zákon by bol schválený v podobe, akú si predstavujú tvorcovia zdravotnej politiky. Ak aj pripustíme, že v tomto prípade jednoducho nefungovala komunikácia medzi ministerstvom a výborom, najneskôr po podpísaní zákona prezidentom muselo byť na ministerstve zdravotníctva zrejmé, že bude potrebné zákon rýchlo novelizovať. Návrh sa ale objavil až po vyše dvoch mesiacoch, až keď sa objavila hrozba „problémov v aplikačnej praxi“. Zo 638 slov, ktoré obsahovala poslanecká novela, má zostať po oprave už len 229. Ministerstvo doplnilo ďalších 145.

Takáto normotvorba je – bez ohľadu na obsah úpravy – zlou vizitikou tak parlamentu, ako aj ministerstva zdravotníctva. Zdravotnícka legislatíva si vyžaduje koncepciu a koordináciu. Odporúčame predkladať legislatívne návrhy na pripomienkové konanie (aj viackolovo); odborná diskusia môže znížiť riziká, ktorým je vystavená tvorba legislatívy v parlamentných laviciach.

Kto dáva informovaný súhlas?

Dnes sa zdravotnícka legislatíva pri spôsobilosti na informovaný súhlas odvoláva na plnú spôsobilosť na právne úkony podľa §8 Občianskeho zákonníka. Tá sa dosahuje plnoletosťou (buď dovŕšením 18. roku veku alebo uzavretím sobáša po 16. roku). Za ostatné osoby musí informovaný súhlas poskytnúť zákonný zástupca, u detí a mladistvých najčastejšie rodič. Toto znenie v pripomienkovom konaní k Zajacovej reforme v roku 2004 presadilo ministerstvo vnútra spolu s úradom podpredsedu vlády pre menšiny ako svoju zásadnú pripomienku.

Pre interrupcie však platí lex specialis, zákon č. 73/1986 Zb., ktorý vyžaduje súhlas od zákonných zástupcov len ak ide o dievča, ktoré nedovŕšilo 16 rokov veku. Ak je neplnoleté dievča, podstupujúce interrupciu staršie ako 16 rokov, súhlas rodičov nepotrebuje. Zdravotnícke zariadenie je však povinné o tomto výkone informovať zákonného zástupcu.

Do toho prišla od 1. septembra 2009 poslanecká novela zákona o zdravotnej starostlivosti. Poslanci stanovili vekové hranice pre informovaný súhlas s interrupciou na rovnaký režim, aký majú ostatné výkony v zdravotníctve, t.j. až do dosiahnutia plnoletosti je potrebný súhlas zákonného zástupcu. Znenie interrupčného zákona, ktoré tú vekovú hranicu upravuje inak, sa pritom nezmenilo.

Ministerstvo dnes navrhuje vrátiť situáciu do predchádzajúceho stavu, t.j. súhlas zákonného zástupcu by sa vyžadoval podľa interrupčného zákona (do 16 rokov), nie podľa zákona o zdravotnej starostlivosti (do 18 rokov). Argumentuje okrem iného postojom Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Programový dokument Bezpečná interrupcia: technické a politické usmernenie pre zdravotnícke systémy (2003) odporúča odstraňovať bariéry akými je napr. podmienka informovaného súhlasu rodičov. V dôvodovej správe ministerstvo uvádza snahu predísť „negatívnym zdravotným následkom pre samotnú ženu, ktorá tým, že zákonný zástupca odmietne dať súhlas s prerušením nechceného tehotenstva, bude nútená nechcený plod donosiť alebo tajne vyhľadá lekára alebo inú osobu, ktorá jej interrupciu urobí nelegálne.“

Takáto argumentácia nie je celkom korektná. Ak by malo tehotenstvo ohrozovať zdravie ženy, sú splnené podmienky na prerušenie tehotenstva zo zdravotných dôvodov, a to dokonca aj bez informovaného súhlasu, v rámci neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Prípadne sa zdravotnícky personál môže obrátiť na súd, ktorého rozhodnutie nahrádza informovaný súhlas zákonného zástupcu, ak je to v záujme zdravia pacientky.

Pointa je inde. Otázka, odkedy majú občania v zdravotníctve spôsobilosť uzatvárať zmluvné vzťahy, sa zďaleka netýka len interrupcií. Problematiku je potrebné upraviť komplexne, aj na základe praktických dôsledkov najmä v ambulanciách všeobecných lekárov pre deti a dorast, u špecialistov či lekárnikov, ktorí sú každodenne vystavení porušovaniu zákona.

Medzinárodný dohovor o ľudských právach a biomedicíne (č. 40/2000 Z. z.), ktorého právna sila je vyššia než u zákona o zdravotnej starostlivosti, ustanovuje: „Názor maloletého sa bude brať vo zvyšujúcej miere do úvahy úmerne k jeho veku a stupňu zrelosti.“ Naša legislatíva však z každého neplnoletého robí až do posledného dňa nesvojprávnu osobu, ktorej názor sa ani len neskúma. Kurióznou výnimkou je anonymný pôrod, ku ktorému nepotrebuje súhlas rodičov ani 13-ročná rodička (viac viď Kováč, P.: K niektorým aspektom právnej úpravy informovaného súhlasu. Justičná revue, Roč. 59, č. 8-9 (2007), s. 1104-1112, tiež IntoBalance 12/2007).

Osobitne od plnej spôsobilosti na právne úkony je napr. upravená trestnoprávna zodpovednosť alebo spôsobilosť v pracovnoprávnych vzťahoch. Posun vekovej hranice pre informovaný súhlas napr. na 16 rokov, by sa teda mohol týkať aj ostatných výkonov zdravotnej starostlivosti, nielen interrupcií. Znamenalo by to len oprášiť zákon č. 277/1994 Z. z. a vrátiť sa k predreformnej úprave („Ak maloletý pacient starší ako 16 rokov alebo pacient s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony je podľa posúdenia lekára natoľko rozumovo a vôľovo vyspelý, aby vyšetrovací alebo liečebný výkon posúdil a rozhodol o jeho vykonaní, môže dať súhlas na tento výkon sám.“).

Ak sa mladé dievča nevie dostať bez súhlasu rodičov napr. k predpísaniu antikoncepcie (dnešný legálny stav), zato prístup k umelému prerušeniu tehotenstva má bez prekážok, vytvárame zbytočný priestor pre to, čo nechcú ani liberáli, ani konzervatívci: nechcené tehotenstvá, ktoré sú ukončené interrupciami.