Čo čaká slovenské zdravotníctvo po voľbách? Diskusia

sobota, 29. máj 2010, 18:49

13. apríla 2010 organizoval Health Policy Institute diskusiu o zdravotníckych programoch slovenských politických strán. Prinášame prepis diskusie, nasledujúcej po predstavení jednotlivých programov.
 


ÚvodOdborná časťĽS-HZDSSMKSNSSaSKDHSDKÚ-DSDiskusia



Po skončení vyhradeného času prezentácií sa začala všeobecná diskusia. Ako prvý sa do nej prihlásil Eduard Kováč zo Združenia zdravotných poisťovní SR, ktorý položil všetkým prítomným politikom rovnakú trojicu otázok:

  1. 29. mája 2007 schválilo dvadsať stavovských, profesijných a univerzitných organizácií reprezentujúcich zdravotnícky sektor priority pre rozvoj slovenského zdravotníctva, známe aj ako tzv. 48 bodov. Páni, boli by ste pripravení ich napĺňať?

  2. Aký je váš názor na zdravotnícku časť materiálu SAV o stratégii rozvoja slovenskej spoločnosti?

  3. Aký je váš kvalifikovaný odhad celkových finančných zdrojov zdravotníctva na rok 2011, aby sa mohol napĺňať váš politický program?

Viliam Novotný (SDKÚ-DS):

  1. Ten materiál poznám, aj som sa stretol s jeho autormi. Či sme my pripravení ho napĺňať? Pozrite sa, SDKÚ má vlastný program pre zdravotníctvo, ale SDKÚ je určite pripravené o tomto programe diskutovať. V mnohých vystúpeniach tu odznelo, aby sme vytvorili zdravotnícku doktrínu, ktorej sa všetci budeme držať. Osobne to vidím ako science fiction. Zdravotníctvo je momentálne veľmi vážnym bojovým poľom, na ktorom sa odohráva zápas medzi koalíciou a opozíciou. Myslím si, že nebude tomu ináč ani v ďalšom funkčnom období. Názor odborníkov je vždy dobrý, ale napĺňať ich program by bolo z mojej strany popretím, toho, čo som pred chvíľou povedal.
  2. Nečítal som to. Keď to naštudujem, viem na to odpovedať.
  3. Iste ste si všimli, že zdravotnícka politika SDKÚ vychádza z reálnych rámcov financovania zdravotníctva tak, ako ich poznáme, čiže za poistencov štátu sa bude platiť 5 %, ak budeme môcť ovplyvniť danú vec a odvody do zdravotníctva budú 14 %. Jediné, čo sa z tohto pohľadu bude meniť, je tá spoluúčasť, 120 eur. To len zaťaží rozpočty zdravotných poisťovní, keď budú musieť vracať nejaké finančné prostriedky. Do zdravotníctva budú plynúť aj súkromné zdroje v porovnateľnom objeme ako je to v súčasnosti, s tým, že časť z toho pacientom budú refundovať zdravotné poisťovne. Presné číslo o objeme zdrojov vám určite povie pán Morvay z HPI alebo pán Filko z MF. Ja to číslo budem určite rešpektovať. Viem vám povedať, aké číslo bolo v 2009 alebo aké sa odhaduje na 2010. Ale na rok 2011 sa treba opýtať ekonómov.

Ivan Uhliarik (KDH):

  1. Program 48 bodov je široko konsenzuovaný materiál. Mali by sme ho byť pripravení napĺňať, pretože reflektuje to, čo som hovoril: že by sme mali byť schopní sa spojiť tak, ako sa spojili poradcovia, keď bol tento program tvorený. Boli tam poradcovia SMERu, poradcovia z odborných spoločností aj iní odborníci zo stavovských organizácií, ktorí to vytvorili. O tom presne hovoríme. Na jednej strane hovoríme, ako my politici musíme počúvať odborníkov a na druhej strane povieme, že s nimi nebudeme pracovať? Ja si myslím, že s nimi treba pracovať.
  2. Materiál SAV nepriniesol až tak veľa zásadného, ale priniesol jednu zásadnú vec, s ktorou veľmi nesúhlasím, a to je princíp zdravotnej pokladnice. Tým sa viacmenej potiera zdravotné poistenie. Na vznik jednej zdravotnej pokladnice potrebujete ústavný zákon, a to pluralitné zdravotné poistenie, ktoré je a ktoré sa vláda v roku 2006 zaviazala podporovať, vlastne zotiera.
  3. Pán Morvay hovoril o 2,5%-nom náraste HDP. Minulý rok to bolo -4,7 %, tento rok je 2,5 %, rozdiel je stále ešte 2,2 %. Keby sme predpokladali, že v roku 2011 by bol rast taký istý ako v roku 2010, tak budeme približne na nulovom raste oproti roku 2008. V súčasnej dobe sú tie odhady zhruba päť miliárd eur. Verím, že tých päť miliárd eur, keďže bude nulový rast, by malo stačiť. Je však dôležité zmeniť toky v zdravotníctve. Nie je možné, aby bolo súčasné zdravotníctvo, za šesť až osem rokov to nebude udržateľné. Že 1,6 milióna zamestnancov a zamestnávateľov platí takéto vysoké odvody a iba oni to platia. Toto si myslím, že to je treba zmeniť, aby tie toky boli zmenené.

Peter Kalist (SaS):

  1. Neovládam všetkých 48 bodov naspamäť, ale zhodnem sa tu s pánmi: áno, čiastočne po diskusii, ale nie celkom.
  2. Bohužiaľ nepoznám tento materiál, neviem sa k nemu vyjadriť.
  3. Akékoľvek číslo poviem, to je naozaj len odhad. Samozrejme v zdravotníctve by bolo úplne ideálne, keby sme mali dvadsať miliárd eur, ale to nebude. Pokiaľ by to bolo tých päť, budeme všetci radi, ale myslím si, že na toto nebudeme mať žiadny dosah.

Štefan Zelník (SNS):

  1. Meniť akýkoľvek program, pokiaľ to nie je vec peňazí, je ťažko hovoriť, že budeme napĺňať, to by bolo veľmi populistické hovoriť, že budeme plniť všetky body programu. Najprv si treba urobiť inventúru, že koľko je peňazí, lebo nie je problém schváliť akýkoľvek zákon. Ale schválil sa zákon, voľakedy to bola 98, zákon o zdravotnej starostlivosti, o liečebnom poriadku, ktorý zadefinoval, že občan má nárok na všetko. Prečo sú zadlžované do teraz zdravotnícke zariadenia? Deficit vytvárajú preto, že jednoducho to nie je kryté v rozpočte. To nemôže byť vecou akéhokoľvek programu, to nemôže byť vecou ani jednotlivca, ani politickej strany, ani politikov, ale musí to byť skutočne diskusia. Príjmy a výdavky musia byť zosúladené, ináč sa nám to zdravotníctvo bude naďalej zosypávať. Rozhodne treba využiť ten potenciál stavovských a odborných organizácií k tomu, aby mohli do toho vstupovať, do legislatívneho konsenzu.
  2. Priznám sa, že na druhú otázku neviem reagovať, lebo nepoznám ten materiál.
  3. Pri systéme, ktorý máme teraz, že občan má prakticky nárok na všetko, je aj tých 5 miliárd málo. Nedá sa to urobiť samozrejme nejakým jedným chirurgickým rezom, pretože je tu istá zotrvačnosť a zvyky obyvateľstva. Dá sa to ale urobiť pomalými krokmi: pomaly budeme zvyšovať zdroje, ktoré do toho zdravotníctva idú, postupne budeme zase aj smerovať k tomu, že nebudeme platiť za všetko. Preto hovorím, že treba naštartovať systém pripoistenia a postupne k tomu pridávať ďalšie a ďalšie veci tak, aby nám zostalo viac na vážnu diagnostiku a vážne ochorenia. Pretože pacient, ktorý je onkologicky chorý, alebo má infarkt, alebo mozgovú príhodu, tam by sme asi ťažko od neho chceli, aby si priplácal. Toto sú veľmi citlivé otázky, ktoré treba vzhľadom na istú zotrvačnosť robiť opatrne a citlivo. A samozrejme za pomoci médií, trvalého vysvetľovania, pretože potrebujeme získať aj občana, aj odbornú verejnosť.

Imrich Hugyivár (SMK):

  1. Mnoho z týchto rozhodnutí sme ochotní napĺňať, ale nie všetky.
  2. Nepoznám materiál.
  3. Myslím si, že celkové finančné zdroje v zdravotníctve budú o niečo vyššie ako v tomto roku. Taktiež sa prikláňam k spomínanému konsenzu. Ako praktik, ktorý tridsať rokov pracuje na tom istom mieste, vidím, že nároky pacientov bezbreho stúpajú a to sa nebude dať financovať. Riešenie je skutočne v nejakom základnom poistení a v pripoistení na nadštandardné veci. Dnes je to zdravotníctvo úplne iné, ako bolo, viď napr. tie statíny. Výsledky sú veľké, ale zdravotníctvo ich nevie predať. Ako zdravotníci by sme sa mali viac zjednotiť a našu prácu pre spoločnosť viac zviditeľniť.

Szalay: Mám malú poznámku k téze, že zdravotníci sa nevedia predať. Problémom ale je, že žijeme kratšie ako žijú ľudia v iných krajinách. Výsledky slovenského zdravotníctva nie sú až také dobré, aj keď ľudí liečime statínmi. Áno, žijeme dlhšie, ako v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ale v 21. storočí žijeme kratšie ako naši susedia.

Jozef Halecký (ĽS-HZDS):

  1. 48 bodov stavovskej a profesijnej organizácie nepoznám.
  2. Je to materiál príliš teoretický. Definuje ciele, nedefinuje spôsob, ako ich dosiahnuť a tobôž nerieši otázku financií. Zdravotnícka časť materiálu SAV je slabá. Je poznačená tým, že nebola dostatočne konzultovaná a spracovaná za pomoci zdravotných poisťovní a samotných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Chýba tomu praktický dopad.
  3. Finančných prostriedkov je vždy dosť: toľko, koľko vyplynie z tých 6,5 %, plus-mínus pol percenta HDP. Len je potrebné s nimi racionálne hospodáriť. Naše zdravotníctvo hospodári na princípe deficitu. Necháme deficit a potom poháňame, aby sme ho znižovali. Keby som bol minister, mne by stačilo 160 miliárd Sk. Vedel by som vykryť splácanie deficitu terajších nemocníc. Hoci si myslími, že deficit by aj tak bol, ale bol by prijateľnejší ako v tomto roku.

Filko: Mnohí z vás spomenuli, že chcú obmedziť plytvanie, niektorí to škaredo nazvali čiernou ekonomikou. Chcem sa opýtať, ktoré z tých opatrení, ktoré ste nám tu prezentovali obmedzia plytvanie v zdravotníctve?

Uhliarik: My navrhujeme nielen v zdravotníctve, ale aj v iných oblastiach elektronické verejné obstarávanie. Nevyriešilo by všetko, ale by dokázalo signifikantným spôsobom ušetriť. Mestá, ktoré to zaviedli, ušetrili na svoju administratívu 20 až 30 % svojho rozpočtu. My odhadujeme teraz, že okolo 15-20 %, nehovorím o čiernej ekonomike, naozaj môže byť predražených. Elektronické obstarávanie je prvý krok.

Halecký: Ja takisto súhlasím s elektronickým výberom všetkých služieb v zdravotníctve, bol by to jeden z rozhodujúcich krokov. Myslím si, že financovanie zdravotníctva by malo prejsť plne na zdravotné poisťovne, tie by mali byť plne zodpovedné za spôsob a výsledky financovania a myslím si, že forma regulovaného zisku poisťovní by bola jedným z tých účinných opatrení na to, aby zdravotníctvo fungovalo.

Zelník: Jasné pravidlá, ktoré by sa stanovili najmä v cenotvorbe. Oceniť výkony a pomenovať ceny, aby boli rovnaké od východu po západ. Nemyslím si, že musí byť elektronické obstarávanie. Treba tie peniaze naozaj dávať cez zdravotné poisťovne. Aby ministerstvo nekúpilo niekomu CT alebo magnetickú rezonanciu a ty, keď chceš, tak si ju kúp. Musíš si ju ale kupovať s vedomím, že ak nebudeš vedieť na tom vyprodukovať svoje milióny, tak bohužiaľ, je to strata tvojho zdravotníckeho zariadenia. Musí sa urobiť transformácia zdravotníckych zariadení, nie preto, že niekto chce privatizovať, ale preto, že príspevkové organizácie nespĺňajú požiadavky. Zdravotnícke zariadenia musia byť vedené nie na základe menovania riaditeľa a odvolávania, ale aj na základe toho, že bude mať aj zodpovednosť za tú nemocnicu. Napríklad akciová spoločnosť, ktorá má v obchodnom registri dozornú radu, a má teda svoju zodpovednosť. Ale prvoradá je cenotvorba, aby bolo jasné, prečo je tá cena taká, aká je a mala by byť v rámci celej republiky rovnaká.

Halecký: Periférna časť kontroly a regulácie zdravotných poisťovní je absolútne nedostatočná. Predpisovanie liekov je voluntaristické. Nezodpovedá nielen štandardom, čo sa týka diagnostiky a liečby, ale je to polypragmázia a plytvanie. Tam je rezerva. Podľa mňa sa 30 % liekov píše zbytočne.

Novotný: Je to dobre položená otázka, ako zastaviť plytvanie. Najjednoduchšia odpoveď je, že sa prestane kradnúť. Využijeme všetok náš politický vplyv na to, aby sa menej kradlo v rezorte. Keď Všeobecná zdravotná poisťovňa prestane plniť štátnu politiku a začne sa správať ako zdravotná poisťovňa na trhu, prestane plytvať a nebude uzatvárať zmluvy podľa toho, aký dá príkaz zriaďovateľ, ale podľa toho, aká bude ponuka kvalitou a cenou. Keď sa štátne nemocnice pretransformujú na akciové spoločnosti a neziskové organizácie, nebudú nakupovať predražené prístroje. Budú kupovať také prístroje, ktoré budú naozaj potrebovať, aby v konkurencii s ostatnými zdravotníckymi zariadeniami mohli byť úspešné. Potom sa nebudú z účtovného zostatku Veriteľa nakupovať oftalmologické prístroje tri dni pred Vianocami. Toto je cesta, aby sme získali finančné prostriedky.

Hugyivár: Vytvoriť jeden funkčný systém bez politických vplyvov s rovnakými podmienkami. To znamená, aby fakultná nemocnica dostala za rovnaký výkon toľko isto ako nemocnica v Leviciach. Ďalej treba zastaviť politické vplyvy. Konkrétny prípad: krajská pobočka Úradu pre dohľad bola v Nových Zámkoch. Vyslovene na politický popud ju presunuli do Nitry, napriek tomu, že tam je dvojnásobok nájmu. Môžem hovoriť o ďalšej nemocnici, kde vedome, cestou politických vplyvov neboli urobené kontrakty, hoci mala najlepšie ekonomické výsledky a ďalšie veci. Musí to byť objektívne kritérium, pre všetkých rovnaké.

Jana Červenáková: Cítite sa dostatočne silní, že v pozícii ministra zdravotníctva dokážete odolať zaužívanej politickej formulke pri menovaní kľúčových manažérov, že nevadí, že je blbý, hlavne, že je náš?

(hlas z pléna): Nevadí, že je náš, hlavne, že je blbý.

Uhliarik: Politika je iná ako biznis. 15 rokov robím v biznise, jednak ako samopodnikateľ, jednak vo farmaceutickom priemysle. Myslím si, že musia byť dané aj objektívne kritériá. To, že je náš? Sorry. Ten človek musí niečo vedieť, musí mať objektívne hodnoty, aby mohol niečo riadiť. A keď nie, tak čo môžete urobiť vy, akurát to, že nebudete s tým súhlasiť. Poviete, že dobre, tak ja od tohto dávam ruky preč a nebudete súhlasiť. Toto môžem urobiť ja. Samozrejme, že to niekedy nemôžete ovplyvniť.

Zelník: Ja si myslím, že všetci povedia rovnako, veď predsa ide o odbornosť. [smiech publika] Čo sa týka mňa, vediem firmu a načo sú mi tam nezdatní, neschopní ľudia? Je to o tímovej práci. Keď sa zvolí tím, ktorý nie je zdatný, tak tam tie výsledky nie sú. Bol by som veľmi nerozumný, keby som bral okolo seba ľudí, ktorí nie sú múdri, ale budem sa snažiť obklopiť ľuďmi, ktorí majú nejaké skúsenosti.

Novotný: Mám hovoriť dlho alebo krátko? Krátko: pokúsim sa.

Halecký: Myslím, že na to je jednoznačná odpoveď, politické nominácie sa musia brať. Chcem vidieť ministra zdravotníctva, ktorý by nerešpektoval politickú stranu, keď mu povie, že riaditeľom bude Jozef H. Pokiaľ by som bol minister, dal by som mu presné čísla, úlohy, ktoré by boli kontrolovateľné a konkrétne. Pokiaľ by ich nevedel plniť, odvolať a zdôvodniť. Iná cesta v politike nie je. Je ešte dôležitejšie, aby mal spolupracovníkov, ekonómov, prevádzkových pracovníkov, ktorí by vedeli toho riaditeľa urobiť neškodným.

Uhliarik: Mňa napadla jedna vec, ktorá by mala byť určite faktom. Štát by nemal vlastniť zdravotnícke zariadenia. Prečo by mal štát vlastniť? Štát by mal kontrolovať kvalitu a ochraňovať spotrebiteľa, či už cez úrad pre dohľad, alebo cez iné inštitúcie. Nemal by vlastniť. A tým, že štát nebude vlastniť, nebude ani dosadzovať politicky svojich riaditeľov. Keď to bude akciová spoločnosť, štát bude mať majoritu, ale v predstavenstve bude širší konsenzus ľudí. Riaditeľ by mal byť naozaj schopným manažérom, pretože by to bola akciová spoločnosť.

Hugyivár: Tie akciové spoločnosti, to je kľúč. Keď niektorá nezisková organizácia neplatí sociálnej poisťovni odvody, dostáva penále. Aké penále má štátna nemocnica voči sociálnej poisťovni každý deň? Dvojaký meter, dvojaký prístup. Dve zdravotníctva existujú v tomto štáte. To sa musí zmeniť. Musí byť jeden funkčný systém na rovnakých princípoch bez politických vplyvov.

Dorčák: Viackrát tu zazneli slová o cenách. Ceny zjednotiť alebo súťažiť v cenách zdravotnej starostlivosti, poisťovne? Bol tu systém DRG a mal by existovať cenník a tie ceny by mali byť rovnaké na rovnakú zdravotnú starostlivosť atď. Pred niekoľkými rokmi bolo dohadovanie cien s poskytovateľmi prenesené na zdravotné poisťovne. Momentálne neexistuje cenové opatrenie vo všeobecnosti. Kto je za to, aby boli ceny regulované, definované presne alebo v určitom cenovom rozpätí, taký návrat späť ku cenníku?

(Nikto nehlasoval za.)

Uhliarik: Ohľadom DRG, alebo cien na diagnózu, som chcel povedať: veď toto už je nachystané! Pilotný projekt je nachystaný, bol prezentovaný v novembri ministerstvu zdravotníctva. Prečo to nie je urobené? A takto, ako je urobená neonatológia by sa mohli urobiť aj iné oblasti relatívne rýchlo. Potom je už len otázkou politického konsenzu, do akej miery to bude prijaté. Ale verím, že v rámci štyroch rokov by to mohlo byť prijaté. Ja som za stanovenie štandardných cien na diagnózu. Ja robím v nemocnici v Skalici, 11 tisíc vás stojí hospitalizácia na chirurgickom oddelení. Vo fakultke tridsať. Keď by som si urobil jednodňovú chirurgiu, tak za tú istú operáciu dostanem päť. Aká je tu spravodlivosť?

Dorčák: Ja to chcem iba spresniť. Pokiaľ je to na rokovaní, medzi zdravotnou poisťovňou a nemocnicou, tie ceny môžu byť vždy rôzne. Ak to má byť v každej nemocnici tá istá cena, tak to musí byť niekde zadefinované.

Szalay: Ivan Uhliarik hovorí, že to musí byť zadefinované zhora.

Novotný: No je to pravda, že ceny boli deregulované, no ako to funguje? Zdravotné poisťovne stále platia jednotke, dvojke a trojke nemocnici. Zdravotné poisťovne sa tejto príležitosti vôbec nechytili. A ten problém, ktorý na Slovensku máme je, že potom príde iná stratégia podpory niektorých poskytovateľov. Jednému sa už aj tak vysoká platba navýši, na úkor niekoho, kto je nepohodlný. A ceny sú dergulované. Tvárime sa, že je súťaž kvalitou a cenou. To by som chcel vidieť ako vie krompašská nemocnica súťažiť kvalitou a cenou. Dá jej Všeobecná zmluvu, berieš, neberieš, to je celá súťaž kvalitou a cenou. Chceme platbu za diagnózu a u všeobecných lekárov chceme, aby bola zaujímavejšia kombinácia kapitačnej výkonnostnej zložky a bonusu za prevenciu a napr. účelnú farmakoterapiu. To neznamená, že chceme regulovať ceny, aby každý dostal rovnakú platbu. Práve naopak, tu sa otvára priestor na to, aby sme zabezpečili spravodlivosť, čo sa týka toho, že daný výkon má nejakú platbu. Ale chceme odmeňovať podľa kvality a výsledkov, tu je priestor, ktorý bude treba zadefinovať, v ktorom sa bude môcť pohybovať zmluvná sloboda medzi poisťovňou a poskytovateľom.

Čo sa týka primárnej ambulantnej starostlivosti, je záujmom poisťovne, aby sa vedela dohodnúť. Niektoré súkromné poisťovne to na Slovensku aj robili, neviem, či to ešte aj robia: dohodnú sa s poskytovateľom, že keď jej dokáže udržať predpisovanie liekov v rozumných hraniciach, vie mu dať vyššiu cenu bodu. Toto rušiť nechceme. Ale naozaj nie je možné, aby v Skalici mali jedenásť a v Trnave tridsať za otras mozgu. Aj tu, aj tam pije studenú vodu a na druhý deň ide domov.

Musíme sa dohodnúť, že protokol, štandardná diagnostika, liečba má takúto cenu a v tom je nejaký pohyb, kde sa vieme dohodnúť na tom, že tento poskytovateľ vie dať nižšiu cenu. Mal som možnosť byť v neziskovej organizácii v správnej rade súťažili sme s fakultnou nemocnicou. Ja som tú súťaž bral naozaj, prišli sme do VšZP a povedali, že im urobíme ukončenú hospitalizáciu o dvetisíc korún lacnejšie ako fakultná. Strašne sa im to páčilo a zasiahol zhora generálny riaditeľ, že to sa nedá, lebo to zničíte ceny.

Zelník: Ja som veľmi rád, že všetky strany sú za DRG systém, pretože to už sa prakticky zavádza od roku 1996. Bohužiaľ stále sa opakuje, že áno, áno, ale stále sa to nepodarilo. Veríme, že katalóg výkonov, ktorý je rozpracovaný, sa dokončí. Ale nielen katalóg, ale aj štandardné postupy, ktoré budú ocenené. A potom treba zadefinovať ešte jednu vec: nemôže sa predsa v každom zdravotníckom zariadení robiť všetko. Tu si práve myslím, že je priestor cez platbu za diagnózu a cez ekonomický tlak, aby sa naozaj niektoré výkony robili len na niektorých špecializovaných pracoviskách. Nie je predsa možné, aby sa robili operácie ciev v rámci kraja v štyroch zdravotníckych zariadeniach. Je to príliš veľký komfort, mrhanie peňazí, pretože treba mať technické vybavenie a nakoniec sa v každom regióne urobia dva, tri výkony. Pýtam sa: aká je tam úspešnosť, pooperačná starostlivosť, urobenie celého toho výkonu? Cez ekonomický tlak, cez platbu na diagnózu sa dá dosiahnuť aj to, aby sa znižovali náklady. Ceny však musia byť vytvorené na základe objektívnych parametrov. Tam musia byť spočítané všetky vstupy.

Szalay: Má to byť regulácia štátna, alebo trhová?

Zelník: Rozhodne nie trhová. Niekto musí tú cenu vypočítať. Treba povedať, že ten apendix stojí desať tisíc korún a bude sa preplácať. Niekto si povie: dobre, ale ja chcem samostatnú izbu a za to si doplatí ďalších päť tisíc pretože chce mať niečo nadštandardné.

Halecký: Najprv treba zaviesť štandardizáciu liečebných a diagnostických výkonov. Potom vyhláškou MZ určiť maximálnu a minimálnu cenu výkonu a nechať na súťaži poisťovní, aby určovali sami cenu a vyberali podľa kvality a ďalších kritérií zmluvných poskytovateľov.

Kalist: Pokiaľ rozprávame o DRG, tak treba určiť základnú cenu. Od nej sa môžeme odraziť, zvyšok je na dohode dvoch komerčných subjektov, zdravotnej poisťovne a konkrétneho poskytovateľa.

Hugyivár: Mal by tu byť nejaký arbiter, ktorý stojí ešte nad poisťovňou a poskytovateľom, lebo nie sme v rovnakej situácii. Nie sme partneri pre poisťovne. Sme v jednostrannej závislosti, sme odkázaní sme odkázaní na milosť a nemilosť poisťovní. Tu by mala byť nejaká regulácia, mal by tu byť niekto tretí, arbiter v tejto veci. Od toho sa potom odvíjajú regulované ceny.

Novotný: Ja by som pána doktora len doplnil. S kolegom Markovičom a s kolegom Slafkovským sme trikrát v národnej rade riešili problém novelou poslaneckého zákona. Kto bude ten arbiter medzi poisťovňou a poskytovateľom? Najprv sme navrhli úrad pre dohľad, pán predseda Demovič zareagoval, že on aj by hej, ale to on nedokáže, že na to nemá ľudí. Tak sme radšej stiahli ten zákon, lebo sme nechceli presadzovať zákon pre úrad, ktorý nás za to bude ešte kritizovať. Potom sme tam dali rozhodcovský súd, vymysleli sme to s Luciou Žitňanskou. Najprv sme to dali vo väčšej, komplexnejšej novele, a teraz v januári v menšej, jednoduchšej. Neprešlo to, nezískalo si to podporu. Ale nesmútim: mali sme aspoň celkom dobrú diskusiu v národnej rade so Štefanom Zelníkom aj s Jožkom Haleckým.

Poviem to úplne jednoducho, ak bude odpolitizovaný úrad pre dohľad, napríklad aj tým, čo navrhuje strana SaS, mal by to robiť úrad pre dohľad ako nezávislý arbiter. V súčasnosti si veľmi neviem predstaviť, ako by súčasný úrad pre dohľad nezávislo posúdil zmluvu medzi Všeobecnou zdravotnou a nejakou nezávislou organizáciou. Dnes by to nefungovalo. Preto sme išli modelom rozhodcovského súdu. Ak vám poisťovňa bezdôvodne o desať a viac percent zníži cenu, alebo objem a vy si myslíte, že ste všetko dodržali, čo ste mali dodržať, tak mal by byť niekto, za kým zájdete a poviete: ja nesúhlasím s tou zmluvou, my sa dohodnúť nevieme. Čo vy na to hovoríte, je to oprávnené? Poisťovňa nech vydokladuje, čo neplníme, čo sme urobili zle alebo akú má stratégiu? S týmto sme prišli a túto tému otvoríme aj v ďalšom funkčnom období.

Ladislav Zárecký: Aký je váš názor na dostavbu Rázsoch?

Zelník: Ja som dávno presadzoval, že treba dostavať Rázsochy. Bratislava potrebuje jednu nemocnicu. To, čo tu je, naozaj nezodpovedá ani mozgovému potenciálu, ktorý tu je, ani výučbe medikov. Bratislava je také veľké mesto, že potrebuje jednu modernú nemocnice pre výchovu, postgraduál a hlavne pre liečbu.

Uhliarik: Nielen Bratislava, ale Slovensko potrebuje jedno univerzitné centrum, ktoré nemá, preto ľudia odchádzajú študovať inde. Ja som za dostavbu Rászoch, pretože pozemky sú už vysporiadané, aby tam stálo zdravotnícke zariadenie. Moja pochybnosť je len o cene, ktorú teraz určilo MZ. 500 miliónov eur – je otázne, koľkokrát to bolo predražené.

Novotný: Ja som sa tejto téme pomerne intenzívne, aj mediálne venoval. Odpoveď je jednoduchá, tridsať rokov starý projekt za štyristo osemdesiat miliónov eur nie. Ak máme dať 480 miliónov eur na výstavbu zdravotníckych, nemocničných budov, tak postavme osem moderných nemocničných budov v ôsmich krajských mestách. Lebo aj na východe žijú ľudia a naozaj Bratislavu nemajú zo Sniny po ruke. Čiže Rázsochy nie, ale tým nehovorím to, že Bratislava jednu peknú modernú kvalitnú nemocnicu nepotrebuje. Ak chcete vidieť jednu peknú, modernú, možno trošku menšiu nemocnicu, choďte sa pozrieť do Východoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb, nestála ani miliardu, tak neviem, prečo by sme mali stavať za 15 miliárd starých slovenských korún dobudovať pamätník socializmu, ktorý bol naplánovaný v sedemdesiatych rokoch.

Halecký: Myslím si, že Bratislava má fakultné zdravotníctvo v nedôstojných podmienkach, takže som za to, aby sa Rázsochy dostavali, aj keď viem, že istý čas budú trpieť periférne nemocnice. Ale bude to pre Bratislavu dôstojné, uvoľnia sa priestory v centre Bratislavy, ktoré sa budú dať výhodne predať. Myslím si, že je to aj otázka prestíže hlavného mesta, v súťaži troch miest (Viedeň, Bratislava, Budapešť), aby bolo v Bratislave jedno veľkolepé multifunkčné a možno aj to naj- naj- koncovejšie centrum.

Hugyivár: My sme zásadne proti dostavbe Rázsoch. Lebo my si myslíme, že dostupnosť musí byť všade rovnaká. Lekárska fakulta, teraz mi tam chodí syn. Však tam pätnásť rokov ani maľované nebolo. To je strašné.

Kalist: Súhlasím s pánom Novotným, že áno, ale nie v takom rozsahu, takom projekte a za takúto cenu. Fakultná nemocnica, alebo štátna v Starom Meste je jednoznačne v nevyhovujúcich podmienkach, rovnako ako nemocnica na Kramároch. Určite niečo v Bratislave potrebujeme, ale nie takýto starý projekt.

fotografie: © Miroslav Hudák

Štvrťročník o liekovej politike

Pharma Outlook

Sprievodca pôrodnicami

Sprievodca pôrodnicami

rodinka.sk & HPI

Prihláste sa na odber newslettera

Ak sa chcete prihlásiť k odberu newsletteru, zadajte svoju e-mailovú adresu do poľa pod týmto textom a stlačte tlačidlo.

Slovenská aliancia pre chronické ochorenia