—
Keďže tu nejde o spravodajský článok, nechceme predkladať výpočet cieľov či opatrení, ktoré sú obsiahnuté v Programovom vyhlásení vlády (ďalej PVV). Namiesto toho sa sústredíme na princípy
Najsilnejšia strana vládnej koalície nevyužila šancu na to, aby v PVV významnejšie skorigovala svoje populizmom poznačené predvolebné sľuby. Zároveň sa naplnil predpoklad, ktorý sme vyslovili v predchádzajúcom vydaní IntoBalance (Predvídaná nepredvídateľnosť), že program sa prihlási aj k naplneniu veľmi náročných predvolebných sľubov, ale aj k plneniu konvergenčných kritérií na prijatie eura. Pokus o realizáciu PVV môže znamenať oživenie niektorých starých deformácií aj s príslušnými nákladmi pre spoločnosť.
Po formálnej stránke možno PPV vytknúť, že je silno poznačený rezortizmom a že má veľmi neproporcionálne rozpracované jednotlivé časti. Jednotlivé témy sú „zlepené“ podľa toho, ako spadajú pod rezortné ministerstvá, hoci by sa často žiadal skôr „prierezový pohľad“ (pohľad na podnikateľské prostredie, fyzickú aj informačnú infraštruktúru a pod.). Dochádza tým k opakovaniu sa, k frázovitosti a ťažkopádnosti dokumentu. Pritom niektoré časti dokumentu idú do neadekvátnych detailov (pri hyper-pozornosti venovanej poľnohospodárskej politike, pri menovaní detailných opatrení v novom Zákonníku práce), kým inde je nápadná povrchnosť: vláda opakovane deklaruje prioritu znalostnej ekonomiky, pritom táto téma v PVV je spracovaná mimoriadne povrchne.
V ekonomickej oblasti PVV „podporuje skĺbenie hospodárskeho rastu a ekonomickej výkonnosti s rastom zamestnanosti, sociálnej súdržnosti a zvyšovaním kvality života pre všetkých. Musí to byť hospodársky rast postavený na vyššej kvalite, vzdelanosti a inovatívnosti…..“. Táto téza by mohla byť prijateľná, keby za ňou nenasledoval vládou definovaný komplikujúci faktor: „Dosiahnutie takéhoto vzťahu bude veľmi náročné, pretože vláda mieni urobiť všetko potrebné pre zavedenie spoločnej európskej meny v roku 2009. Cesta k spoločnej európskej mene nemôže viesť len cez lacnú pracovnú silu a obmedzovanie verejných výdavkov“. Vyplýva z toho, že vláda chce dosiahnuť rast vyššej kvality ale prijímanie eura túto snahu komplikuje. Podsúvanie takejto logiky však nie je namieste: proces konsolidácie verejných financií by mal prebiehať bez ohľadu na to, či sa prijíma alebo neprijíma spoločná mena. Dodržiavanie pravidiel stability daných konvergenčnými kritériami ekonomike v dlhodobom horizonte prospieva bez ohľadu na euro. Stabilitu ekonomiky nemožno dávať do protikladu s vyššou kvalitou hospodárskeho rastu. Z PVV vyplýva, že rast vyššej kvality by vláda chcela dosahovať aj tým, že si pomôže vyššími deficitmi či vyšším verejným dlhom, ale prístupový proces k eurozóne jej to komplikuje. Je to totálne nepochopenie pojmu kvalita ekonomického rastu.
Ďalej vláda sa zaviazala „vytvoriť podmienky pre tempo hospodárskeho rastu nad 5% hrubého domáceho produktu ročne“. V tomto prípade sa namáhať príliš nemusí, takéto tempo rastu môže ekonomika dosahovať nie vďaka, ale napriek opatreniam vlády. Rozbehnuté investičné aktivity, ale napr. aj efekt rýchleho rastu slabších na spoločnom trhu vedie k relatívne vysokému tempu rastu SR v budúcich rokoch. Možno práve pasivita vlády pri realizácii tohto PVV by dlhodobý ekonomický rast ešte urýchlila….
PVV obsahuje niektoré pasáže vyvolávajúce dojem, že vláda sa chce zaoberať vecami, ktoré 1) ani významne ovplyvniť nemôže 2)ich ovplyvňovanie je zbytočné alebo 3)nie sú jasné nástroje, akými chce vláda svoj cieľ- niekedy skôr prianie- dosiahnuť.
Problematická je napr. pasáž o cene práce (ide o jedno z najslabších miest PVV). „Prioritou vlády bude cena práce, ktorá musí v európskom rozmere riešiť všetky potrebné dôsledky, ktoré objektívne vzniknú v sociálnej politike (???). Je nevyhnutné prestať s filozofiou postavenou na konkurenčnej výhode lacnej pracovnej sily“. Podsúva sa tu predstava, že na Slovensku predchádzajúce vlády zámerne držali nízku hladinu miezd, pretože to bolo v súlade s filozofiou vlády. Problém je v tom, že Slovensko sa zatiaľ len snaží dopracovať k iným faktorom konkurencieschopnosti a nízke mzdy nevznikli v dôsledku filozofie vlády, ale v dôsledku absencie iných, výhodnejších faktorov konkurencieschopnosti. Je ironické, že práve toto PVV nedáva dosť dobrú odpoveď na otázku, ako sa dopracovať k iným, lepším faktorom konkurencieschopnosti.
Precenenie síl vlády je zrejmé z predstáv o vyrovnávaní príjmových (niekde mzdových) rozdielov: „Cieľom vlády bude zmeniť dnešný stav v rozložení príjmov, keď skoro 70 % zamestnancov má príjem pod úrovňou priemernej mzdy“. Odhliadnuc od nevhodného zamieňania pojmov mzda a príjem, ide o úplne zbytočný cieľ. Je normálne, že väčšina pracujúcich zarába pod úrovňou priemernej mzdy a menšia časť má mzdu nad ňou. Vyplýva to z matematickej logiky veci. To je nevýhoda kategórie priemernej mzdy. Ak sa to vláde nepáči, nech narába s pojmom mediánovej mzdy: tam bude mať istotu, že polovica pracujúcich má vyššiu a druhá polovicu nižšiu mzdu. Vláda však ide ešte ďalej: „Vláda prijme tiež opatrenia na zmiernenie prehlbujúcich sa a neodôvodnených rozdielov v cene práce medzi regiónmi a odvetviami“. Výraz neodôvodnené rozdiely v cene práce medzi regiónmi a odvetviami nie je interpretovateľný. Vláda má dva štandardné nástroje na ovplyvňovanie miezd: určovaním miezd vo verejnom sektore a úpravou minimálnej mzdy. Týmito nástrojmi vyššie citovaný cieľ nenaplní. Dalo by sa to iba cestou mzdovej regulácie, ktorá však rozhodne nie je štandardným nástrojom. Vláda nedokáže vyrovnávať mzdy, môže čiastočne vyrovnávať celkové disponibilné príjmy (svojimi sociálnymi transfermi).
Pochybne vyznieva aj vynucovanie súbehu rastu HDP a reálnej mzdy: „Parametre hospodárskej politiky štátu nastaviť tak, aby dosahovaný hospodársky rast bol sprevádzaný rastom reálnych miezd“. Ťažko sú predstaviteľné parametre, ktoré toto zaručujú. Vláda reálny rast miezd nevynúti, ten je logickým dôsledkom rastu produktivity, rastu vzácnosti pracovnej sily a nízkej miery inflácie. Vláda je tu iba štatista, ktorý môže svojou politikou zvýšiť pravdepodobnosť rastu reálnej mzdy, nedokáže však zaručiť, aby bol rast HDP vždy spojený s rastom reálnej mzdy. Napriek tomu je však rast reálnej mzdy v ďalších rokoch vysoko pravdepodobný aj bez tohto zbytočného vládneho prísľubu.
Inou oblasťou, kde možno dobre demonštrovať uplatnený princíp cieľov bez inštrumentov alebo zbytočných cieľov, je blok venovaný znalostnej ekonomike a konkurencieschopnosti. V PVV sa píše: „Dôsledne trvať na podpore vedomostne orientovanej ekonomiky a vytvárať spoločenskú klímu, modely a reálne možnosti na ekonomické uplatnenie jednotlivca….Realizovať ofenzívnu proexportnú politiku vhodnými ekonomickými a inštitucionálnymi nástrojmi.“ Tu ide o zbierku sľubov s nejasnou realizáciou. Po prvé, vláda nemá čo trvať na podpore, ale má podporiť alebo nepodporiť. Vedomostne orientovaná ekonomika je frekventovaný pojem v PVV, ale s vyhýbaním sa spôsobu napĺňania tohto hesla. No a ofenzívna proexportná politika je pojem dobre známy z 90.rokov, keď vláda chcela podporovať exportérov a zakrývať tak nízku celkovú konkurencieschopnosť ekonomiky. Ak vláda podporí rast konkurencieschopnosti (v najširšom význame), je zbytočné vymýšľať nejakú ofenzívnu proexportnú politiku.
Všetky duté heslá obsiahnuté v PVV majú svoje logické vyvrcholenie v deklarovanej novej podobe trhovej ekonomiky. Vláda chce „Razantne naštartovať procesy podporujúce súlad medzi ústavnou úpravou a reálnou podobou trhovej ekonomiky a tak napĺňať oprávnené snahy Európskej únie podporovať sociálne trhové hospodárstvo….Dôsledne realizovať článok 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého vlastníctvo zaväzuje, a to aj vlastníctvo prirodzených monopolov, finančných inštitúcií a najväčších trhových subjektov….Prijať dôsledné opatrenia na zabezpečenie súladu medzinárodnej integrácie a globalizácie s razantnou obhajobou národných a štátnych záujmov. Vláda chce razantne naštartovať a dôsledne realizovať procesy, ktoré majú viesť k niečomu nejasnému, v PVV slabo alebo nijako definovanému.
PVV sa v rozhodujúcej miere zaoberá sociálnymi aspektami ekonomického vývoja, podstatne viac sa venuje rozdeľovaniu zdrojov ako zlepšovaniu podmienok pre ich tvorbu. Vláda v snahe „pristúpiť ku kľúčovým obavám obyvateľstva s najväčšou vážnosťou a zodpovednosťou“ vypracovala paternalizmom silno poznačené PVV.
Ako jeden z rozhodujúcich princípov PVV sa uvádza „…sociálny štát, ktorý Ústava Slovenskej republiky predpokladá od vzniku samostatnej Slovenskej republiky...“ Sociálny štát (a európske princípy sociálneho štátu) sú jedným zo zaklínadiel PVV (spolu s poznatkovou ekonomikou) pri absencii konkretizácie, ako ho vláda chápe. Vláda sa tu spolieha na vágne pojmy ako „…garantovať udržanie a rozvoj ľudských, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv smerujúcich k dôstojnej životnej úrovni každého človeka….).
Hoci na jednom mieste vláda pripúšťa „rešpektovanie požiadavky určitej flexibility pracovnej sily“, niekoľkonásobne to popiera svojimi predstavami o budúcej podobe pracovno- právnej legislatívy. Tu ide PVV skutočne do konkrétností, z nich vyberáme iba, že : „Vláda pripraví novelizáciu Zákonníka práce s cieľom zabezpečiť zvýšenú ochranu zamestnancov.. Zvýši sa ochrana zamestnancov pred neodôvodneným prepúšťaním, zamestnancov vykonávajúcich prácu na kratší pracovný čas, eliminujú sa prípady zneužívania pracovného pomeru na určitú dobu…a posilní sa účasť zástupcov zamestnancov pri normovaní práce a pri rozvrhnutí pracovného času“. Znamená to vlastne obrat v pracovno-právnej legislatíve smerom k stavu pred rokom 2003, keď sa legislatíva začala upravovať smerom k pružnejšiemu modelu. Tieto prvky obsiahnuté v pravdepodobnom novom Zákonníku práce sú navyše doplnené návrhmi opatrení poznačených partnerstvom strany Smer s odbormi: „Vláda utvorí legislatívne podmienky na použitie sociálneho fondu na podporu sociálneho dialógu(???)….bude presadzovať, aby sa odborom prinavrátilo postavenie efektívneho obhajcu záujmov zamestnancov…..Vláda sa zasadí o zriadenie tripartitnej rady na najvyššej úrovni ako orgánu trojstranných konzultácií…v rámci legislatívnych návrhov bude aj posilnenie postavenia odborovej organizácie v rámci zamestnaneckých participačných mechanizmov v podniku…..právna úprava podmienok výkonu ústavného práva na štrajk tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a nárokov zamestnancov“. Záujem posunúť sa k väčšej miere rigidity na trhu práce ani glorifikácia odborov principiálne nie sú zlučiteľné s toľko vyzdvihovanou znalostnou ekonomikou: práve ona vyžaduje najvyššiu mieru pružnosti na trhu práce.
Zdá sa však, že vláde nie je cudzí princíp aktivizácie, ku ktorému sa hlásila aj predchádzajúca vláda. PVV spomína poskytovanie vyrovnávacej dávky pri zapojení nízko kvalifikovaných dlhodobo nezamestnaných osôb do zamestnania za nízku mzdu, ďalej deklaruje, že pri poskytovaní sociálnych dávok sa bude naďalej vyžadovať zapojenie sa nezamestnaného do aktivačných prác, dokonca hovorí o odvodových stimuloch pri prijatí absolventa do zamestnania.
Za zvláštnu formu hypertrofovaného paternalizmu možno označiť prísľub odškodnenia občanov- obetí podvodníckeho správania nebankových finančných subjektov. Štát sa štylizuje do pozície ochrancu občanov pred zlými investíciami. Táto pozícia je absurdná a vyvoláva nesprávne očakávania do budúcnosti.
Vážnou chybou je, že vláda spája solidaritu s akousi represiou voči občanom s vyššími príjmami. „V oblasti priamych daní vláda pokladá za potrebné zvýšiť mieru solidarity v daňovom systéme…..Vláda navrhne zvýšiť zdaňovanie fyzických osôb s nadštandardnými príjmami“. Špeciálne zdanenie vysokopríjmových osôb prináša malé príjmy do verejných rozpočtov a pritom znamená trest za úspešnosť. Prvok represívnosti sa objavuje aj pri úvahe o zdanení právnických osôb. Na jednej strane možno uvítať, že vláda trochu zmenila svoj predtým deklarovaný postoj voči dominantom na trhu a finančným organizáciám: už ich nechce a priori zasiahnuť zvláštnou daňou, ale uvažuje skôr o posilnení mechanizmov ich regulácie. Ale v zálohe si predsa len necháva represívny nástroj v podobe selektívneho zdanenia v prípade, že sa mechanizmy regulácie ukážu ako málo účinné: „Ak tieto systémové inštitúty zlyhajú, alebo sa ukážu ako málo efektívne a nedostatočne účinné, vláda považuje v takom prípade za legitímny selektívny daňový prístup k takýmto subjektom. V tomto ohľade má vláda jasný zámer a ambíciu dôsledne napĺňať článok 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý jednoznačne deklaruje, že hospodárstvo Slovenskej republiky má byť založené na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“. Zavádzanie selektívnej dane s odôvodnením, že hospodárstvo má byť založené na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky, je naozaj zvláštne. Opäť to dokazuje, že vláda chápe vágne pojmy o sociálnej a ekologickej orientácii ako pláštik, pod ktorým možno presadiť čokoľvek. Takmer neuveriteľné je, že v tom istom odstavci, kde sa vláda vyhráža selektívnym zdanením, sa v súvislosti s reguláciou píše o braní ohľadu na stabilitu právneho prostredia, na rovnaké podmienky pre všetkých účastníkov trhu.
Ironicky vyznieva zámer vlády „Garantovať stabilitu a predvídateľnosť podnikateľského prostredia tak, aby realizované zmeny boli výsledkom čo najširších dohôd zainteresovaných strán.“ Práve toto podstatná časť PVV neguje. Autori PVV menia po krátkom čase väčšinu minulých reformných opatrení, ktoré vylepšili podnikateľské prostredie a hovoria o garantovaní stability a predvídateľnosti. Navyše idú do polôh, kde je vylúčená široká dohoda zainteresovaných strán.
Je zjavné, že, toto PVV je skôr nástrojom politickej komunikácie premiéra voči svojim voličom. Nedáva dostatočne kvalitnú výpoveď pre ekonomickú analýzu. Neodpovedá jasne na jednu zásadnú dilemu novej vlády- dilemu medzi populistickými sľubmi a potrebou udržať rast a stabilitu ekonomiky. Preto ho azda treba brať s rezervou. Dáva však výpoveď o princípoch z ktorých bude politika vychádzať: ide o zmes paternalizmu, selektívnosti, precenenia možností vlády – to všetko v zastaranom rezortistickom pohľade. Neúspechy pri plnení tohto PVV nebudú škodiť ekonomike.