Peter Pažitný

17. júna 2006 nás čakajú parlamentné voľby. Reforma zdravotníctva je jednou z najdiskutovanejších tém predvolebného boja. V programoch sa hlavná diskusia vedie o základných otázkach fungovania systému zdravotnej starostlivosti.

Keď sa blížia voľby, nespokojní tajne dúfajú, že vláda ich požiadavky kvôli popularite akceptuje. Nepoučení z fiaska lekárskej komory, prišli odborári s ďalšou nátlakovou akciou. Aj keď prostriedok je iný – namiesto „nevýhodných zmlúv“ je to otázka „nedostatočných miezd“ – pointa zostáva rovnaká. Spochybňovanie reformy zdravotníctva a viac zdrojov.

Jedným z najväčších problémov slovenského systému zdravotníctva pred prijatím reformných zákonov v roku 2004 bola nevyváženosť motivácií. Reforma zdravotníctva ich vyrovnala a prispela tak k stabilizácii verejných financií. Avšak jedine pokračovanie reformy garantuje ich stabilitu aj do budúcnosti.

Nútená transformácia nemocníc na neziskovky á la Rath je mimoriadne nebezpečná z dvoch dôvodov. Po prvé, preferuje jednu právnu formu pred druhou, čím dochádza k neoprávnenej diskriminácii len na základe právnej formy. Po druhé, zachováva štát (a politické strany) ako kľúčového hráča pri obsadzovaní manažmentov v sektore nemocníc.

Doterajšie účinkovanie Davida Ratha na poste ministra zdravotníctva pripomína slávny román Farma zvierat od Georga Orwella. Podstata príbehu spočíva v tom, že síce sú si všetci rovní, niektoré sú si rovnejší. Aj v českom zdravotníctve existujú rovní a rovnejší.

Článok bol publikovaný na aktuálně.cz.

Súčasný minister zdravotníctva ČR v nedeľnej televíznej diskusii dňa 22. 1. 2006 na ČT1 povedal, že jeho cieľom je v priebehu 4 rokov zvýšiť zdroje v zdravotníctve zo 7 % na 9 % z HDP. Podľa kalkulácie Health Policy Institute takýto cieľ spôsobí zvýšenie odvodov z 13,5 na 19,4 %.

Vyplýva to z posledného vyjadrenie Roberta Fica pre týždenník Extra plus, v ktorom konštatuje, že „do zdravotníctva nemôže prúdiť menej peňazí ako sedem percent z hrubého domáceho produktu.“

Výrok predsedníčky Slobodného Fóra, že v budúcnosti bude presadzovať zrušenie poplatkov v zdravotníctve je síce politicky legitímny, ale ekonomicky nesprávny a môžeme ho zaradiť ku kategórií výrokov tzv. starej školy ekonómov zdravotníctva, ktorí v celej Európe bránili zavedeniu finančnej spoluúčasti výrokom: „Sme proti vyššej spoluúčasti, pretože tento nástroj pravdepodobne nezníži dopyt po zdravotnej starostlivosti. Ale v prípade, že by sa tento dopyt efektívne znížil prostredníctvom vyššej spoluúčasti, sme tiež proti tomuto nástroju, pretože dopyt sa efektívne znižuje.“